Fenomén Roberta Fica neurčuje iba jeho politická šikovnosť, ale aj charakter opozície. Neschopnosť sebareflexie zo strany jej lídrov umožňuje predsedovi vlády, aby odrážal útoky na vlastné zlyhania poukazovaním na minulosť svojich kritikov. Najväčšiu energiu nevkladá do vyvracania podozrení z korupcie a klientelizmu, ale do neustáleho pripomínania stavu, aký vládol v tejto krajine za jeho predchodcu a najväčšieho rivala. Táto metóda môže za určitých okolností zlyhať. Stačí, keď sa pozrieme do susedného Maďarska, kde Viktor Orbán úspešne prehlušuje dojem zo svojej vlády v rokoch 1998 -- 2002. U nás sa spája meno tohto muža iba so strachom z jeho šovinistickej politiky, ale pripomeňme si, že v čase jeho vládnutia sa oklieštilo fungovanie demokratických inštitúcií vrátane parlamentu, činnosť parlamentných kontrolných komisií bola zastavená, účasť opozície v mediálnych radách zredukovaná na minimum, kritici nekompetentných rozhodnutí boli označovaní za nepriateľov národa alebo dokonca vlastizradcov a Rada Európy kritizovala Maďarsko za najvyšší počet zadržaných a uväznených spomedzi všetkých jej členských štátov.
Taktika Roberta Fica a Viktora Orbána sa v určitých bodoch výrazne podobajú. Premiérov nacionálno-sociálny populizmus má v skutočnosti oveľa bližšie k maďarskému Fideszu ako k nemeckým alebo španielskym socialistom. Jeho základnou črtou je účelové využívanie etnických vášní na vyvolanie pocitu ohrozenia krajiny. Takýto politik sa potom javí ako bezpečný prístav na rozbúrenom mori a všetky škandály spojené s jeho osobou vníma volič ako sekundárne. Robert Fico imponuje svojou rozhodnosťou, občanov si získal odvážnym, aj keď teatrálnym bojom proti monopolom a využívaním domácich zdrojov na rozvoj krajiny, ako je napríklad výstavba infraštruktúry, čo je z psychologického hľadiska pre jeho elektorát oveľa dôležitejšie, ako, povedzme, priťahovanie zahraničných investícií. Navyše sa mu podarilo bravúrnym spôsobom upevniť si moc v koalícii, hoci ešte v roku 2007 sa zdalo, že vládne témy určuje SNS. K úspechu Roberta Fica prispel rozhodujúcou mierou aj jeho sociálne citlivý jazyk, ktorý bývalá vláda zanedbala až do takej miery, že na konci obdobia sa proti nej vyhranila aj cirkev. Pritom, napriek slaboduchej mediálnej kritike, Smer sa nespráva typicky ľavicovo a najmä v sociálno-ekonomickej oblasti v jeho politike nebadať nijaké zásadnejšie systémové zmeny, ktoré by udržateľným spôsobom zmenili charakter slovenskej spoločnosti.
A potom je tu ešte jeden aspekt, ktorý sa výrazne podpísal pod fenomenálny nárast popularity súčasného premiéra, napriek snahe novinárov presvedčiť samých seba o opaku -- Robert Fico bol od začiatku pod neporovnateľne vyšším tlakom médií ako jeho predchodca Mikuláš Dzurinda a napriek tomu mnohé z ich neraz absurdných obvinení jednoducho zvládol. To, že sa voči novinárom správal ako ranené zviera zahnané do kúta, je z hľadiska celkového dojmu zo súboja premiér kontra médiá úplne nepodstatné. Zo strany novinárskej obce stále neriešený a niekedy až zbabelo ignorovaný rapídny pokles dôveryhodnosti médií má okrem iného za následok, že aj silné mediálne reťazce strácajú schopnosť výraznejšie ovplyvňovať verejnú mienku.
Dnes sa už Robert Fico začína správať predvolebne a rozhodol sa hrať vabank. Osud tejto koalície a možnosť predčasných volieb v tejto chvíli nie je čosi, čo by ho malo limitovať. Nijako inak nemožno čítať jeho opakované provokovanie trpezlivosti koaličných partnerov. Buď budú voľby v riadnom termíne a bude dobre, alebo budú skôr a bude ešte lepšie -- to je schéma momentálneho premiérovho uvažovania. Druhá možnosť by bola pravdepodobnejšia, ak by sa naozaj potvrdili úvahy o pripravovanej veľkej koalícii Smeru-SD a SDKÚ-DS. Premiérov historický úspech -- rozklad ĽS-HZDS -- sa zdá neodvratný a nehanebné rozkrádanie štátu pohlavármi SNS už poškodzuje aj záujmy najsilnejšej vládnej strany. Stále ťažko predstaviteľný obraz tľapnutia si medzi Robertom Ficom a Mikulášom Dzurindom tak nadobúda čoraz reálnejšie kontúry. Aj so všetkými devastujúcimi účinkami na politickú kultúru v tejto krajine. Prípadný vstup nejakej alternatívnej strany na pôdu parlamentu by tak už nestihol zamiešať koaličnými rokovaniami, iba naznačiť charakter budúcich zápasov.
Eduard Chmelár