Zvykli sme si, že vo vianočnom čase všetci -- veriaci i neveriaci, katolíci i komunisti -- oslavujeme narodenie Ježiša Krista. Dokonca aj my v parlamente sme stáli v pozore ako pri hymne, keď folklórna skupina spustila nemeckú pesničku Stille Nacht, Heillige Nacht. Pripadá mi preto normálne, že si na môj komentár vypožičiam z Biblie jeden pozoruhodný výrok. Znie asi takto: "Každý, kto chce orať pluhom a pritom sa stále obzerá dozadu, nepatrí do kráľovstva Božieho."
Rozumiem tomu tak, že ak orieme, teda pracujeme aj pre druhých, a pritom sa nepozeráme dopredu, neurobíme nič užitočné pre spoločnosť. Nemôžeme totiž vyorať brázdu -- rovnú a poriadnu, ak pozeráme dozadu.
Pri hodnotení uplynulého roku sa mi zdá, že sme na Slovensku síce orali, ale s hlavou otočenou dozadu. Napriek tomu, že vstupujeme do eurozóny. Ale to je žatva úrody a dobrej sejby, ktorá sa stala pred niekoľkými rokmi. Čo iné môže znamenať neustále vykopávanie starých zemiakov v podobe 1. májov, MDŽ, posilňovania úlohy jediných odborov, otváranie zatuchnutých truhlíc s nacionalizmom našich babiek, neustále centralizovanie rozhodovania, likvidovanie dialógu medzi koalíciou a opozíciou v parlamente, ovládnutie médií, návrat slov z obdobia normalizácie ako "poriešenie, popracovanie" do politického slovníka.
Možno si poviete, že mi je len smutno za časmi, keď sme sa posúvali dopredu míľovými krokmi a naša hospodárska a zahraničná politika boli nielen viditeľné, ale aj svetovo uznávané. Časmi, keď sme sa stali rešpektovanými partnermi. Ale koľko zaplatíme za to, že sa neustále obzeráme? Nemyslím tým len to, ako draho nás to vyjde, ale koľko času tým zmárnime. Dnes, keď by sme sa mohli rýchlejšie posunúť dopredu, lebo veľké európske štáty spomaľujú. V čase, keď ešte stále predbiehame o míľu svojich bezprostredných susedov.
Čas sa nedá kúpiť v žiadnom obchode a nedá sa ani ukradnúť. Nedá sa totiž zadržať a ten, ktorý zmárnime, sa nám už nikdy nevráti.
Každá vláda demokratického štátu musí hľadať nové formy, ako vyorať rovnú a úrodnú brázdu pre budúce generácie. Zdá sa mi, že tá dnešná preferuje len odorávanie si zo spoločného poľa pre seba, túto tradičnú pravotu našich predkov. Krátkodobé luxusné podmienky života pre kamarátov, ktorí nevedia nič iné, len odorávať. A my strácame to najcennejšie -- čas. Tak, ako uhorská šľachta pred vyše dvoma storočiami. Nikdy nepochopila, že báječné časy poddanstva sa už nevrátia. Slovensko za túto nostalgiu zaplatilo krutú daň zaostávania, ktoré dobiehame dodnes. Štyridsať rokov komunizmu nám k tomu pridalo ďalšie desaťročia. A dnes?
Prečo má byť Slovensko zase priestorom zadržaného času? Pokiaľ si niekoľkí neodorajú ďalšiu brázdu a potom odídu do Monaka? Zadržaný čas pri orbe a krivé a plytké brázdy znamenajú len jedno. Oneskorenú a slabú úrodu.
Magda Vášáryová, poslankyňa NR SR za SDKÚ-DS