Tohtoročná prezidentská kampaň je zásluhou ich aktérov neobyčajne nudná a bezobsažná. Mám na mysli hlavných rivalov tejto frašky -- Ivana Gašparoviča a Ivetu Radičovú -- pretože o ostatných kandidátoch nemá význam hovoriť. Nie preto, že majú malú podporu, ale preto, že do boja o Grassalkovichov palác neprinášajú nijaké podnetné impulzy. Ak k tomu prirátame skutočnosť, že slovenskej spoločnosti sa už tradične darí vyhýbať sa oblúkom verejnej diskusii o najzásadnejších témach -- v tomto prípade o zmysle úradu prezidenta a o úlohe hlavy štátu -- niet najmenšieho dôvodu zotrvávať v ilúzii, že tieto voľby budú prelomové.
Predovšetkým na nich málo záleží jednotlivým straníckym centrálam. Na prvý pohľad sa môže zdať prekvapujúce, že Robert Fico napriek svojmu obrovskému vplyvu nepostavil vlastného, ľavicového kandidáta. Z jeho uhla pohľadu je to zbytočná vec -- nepotrebuje v kresle prezidenta silnú osobnosť, ale figúrku, ktorá mu nebude robiť problémy pri vládnutí. Pre Mikuláša Dzurindu je to zasa pokus, ako odpratať zo svojho poľa najväčšiu stranícku rivalku.
Iveta Radičová je zrejme najpripravenejšou kandidátkou, nie je však dobrou kandidátkou. Stavia na iracionalite más a prezentuje sa gýčovými posolstvami (žena, matka, zmena), ktoré nenapĺňa nijakým obsahom. Keď si prečítate jej odpovede na otázky v jednom slovenskom denníku, zistíte, že sú spomedzi všetkých kandidátov najneurčitejšie. Ak je to taktika, tak je mizerná. Toto nie je Obamov štýl, na ktorý sa podpredsedníčka SDKÚ rada odvoláva, ale jeho karikatúra. Čitateľná je teda len jej minulosť. A na jej základe sa dá nanajvýš zjednocovať opozícia, čím sa netají ani jej volebný štáb. A to je trochu málo.
Iveta Radičová napriek všeobecným očakávaniam umelo živeným mediálnou hmlou a koncentráciou spriaznených celebrít nemá kapacitu prekročiť vlastný tieň. V rozpore s jej sloganom na bilborde nemá odvahu na komunikáciu alebo aspoň otvorenie takých tém, ktoré by oživili energiu v letargických davoch. Jej taktika "nikoho nenaštvať" nemôže fungovať v hlboko polarizovanej spoločnosti, ktorá čaká na nové impulzy, nie nové gestá. Preto je jej odlišnosť od Ivana Gašparoviča iba marketingová, a preto jej na túto premenu neskočí tá podstatná časť voličstva, o ktorú by mala zabojovať a ktorá jediná by jej mohla zreálniť šancu obsadiť najvyšší post v štáte.
Som presvedčený, že výmena stráží sa v Grassalkovichovom paláci konať nebude. Akokoľvek je Ivan Gašparovič zlý prezident v zmysle toho, čo od tohto úradu očakávame, jeho pozícia mŕtveho chrobáka je čitateľnejšia a pre rozhodujúcu časť ľudí presvedčivejšia ako afektovaná štylizácia Ivety Radičovej. To už autentickejší je príbeh Františka Mikloška. Očakávania sú však do značnej miery naivné. Toto nie sú parlamentné voľby. A idea menšieho zla tu (napriek horlivému úsiliu stúpencov jednotlivých táborov presvedčiť nás o opaku) existuje a bude existovať vždy.
Eduard Chmelár, politológ