Posledný česko-slovenský a prvý český prezident Václav Havel bol kategóriu samou osebe. Je neporovnateľný so žiadnym z jeho nástupcov v Česku ani na Slovensku.
Jeho český nástupca Václav Klaus bol ako prezident taktiež unikátny. Ak je na svete väčší narcis než Klaus, tak to bravúrne skrýva. Klausovo ego nemá výšku Sněžky, Gerlachu či Mont Blancu, ale priamo Everestu.
Prvý a tí druhí
Asi najťažšiu úlohu mal – a preto v mojom hodnotení dopadá prekvapivo dobre – Havlov nástupca na Slovensku, Michal Kováč. On musel založiť tradíciu slovenského prezidentského úradu. Na veľmi ťažkú otázku, či je prvým, alebo druhým slovenským prezidentom (všetci vieme, že slovenský štát 1939 – 1945 a jeho vtedajší prezident boli problém), Michal Kováč odpovedal geniálnou vetou:„Som prvý prezident druhej Slovenskej republiky.“
Určitý čas bol lídrom a predstaviteľom politickej opozície proti autoritárskemu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. Svojmu úradu hanbu neurobil.
Na Kováčovom nástupcovi Rudolfovi Schusterovi nebolo najdôležitejšie to, že to bol Slovák nemeckého pôvodu (to som aj ja), ale to, že bol z Košíc, z druhého najväčšieho slovenského mesta. Je dôležité, aby prezidenti, hlavy štátu neboli len z metropoly krajiny, ale aj z tej jej rozlohou väčšej časti, z vidieka.(Ospravedlňujem sa týmto Košičanom za to, že ich považujem za vidiek, ale videné z Bratislavy, áno, sú vidiek.)
Teraz to začne byť zaujímavejšie: víťazstvo Ivana Gašparoviča nad Ivetou Radičovou už malo priamy vplyv na české prezidentské voľby – a to negatívny.
Chlapík z ľudu
Nielenže Česi v roku 2012 zmenili ústavu a zaviedli priamu voľbu prezidenta podľa slovenského vzoru (autor tohto článku bol vtedy ostro proti a dodnes to nemôže odpustiť svojmu bývalému šéfovi, premiérovi Petrovi Nečasovi), ale víťaz prvých priamych prezidentských volieb v Česku, prvý priamo, ľudom zvolený prezident Českej republiky Miloš Zeman si vzal zo slovenských prezidentských volieb zásadné ponaučenie.
Vždy, keď kandiduje machistický, sexistický chlapík z ľudu,„normálny“ človek, ktorý je populárny v slovenskej krčme či českej hospode, a proti nemu je protikandátkou či protikandidátom mestský (á), metropolitný (á) intelektuál (ka) z hlavného mesta krajiny, potom ten „normálny“ chlapík z ľudu, hlavne, ak svoju kampaň okorení nejakou šťavnatou poznámkou o národnej menšine či príslušníkoch historického „nepriateľa“(Maďarov, sudetských Nemcov), svojho protikandidáta (ku) obviní z krypto-sympatií k tomu historickému „nepriateľovi“ – suverénne vo voľbách vyhrá.
Inými slovami, Miloš Zeman pozorne sledoval, ako Ivan Gašparovič v roku 2009 prevalcoval Ivetu Radičovú a tú istú kúru potom v roku 2013 aplikoval na Karla Schwarzenberga.
Úspešne.
Radšej cisára pána
A, samozrejme, Robert Fico v týchto momentoch usilovne študuje české prezidentské voľby 2013. A nemusíte pochybovať o tom, že jeho vzorom je Miloš Zeman.
Pokiaľ ide o mňa, som, samozrejme, proti prezidentským voľbám v Česku i na Slovensku. Vôbec ich nepotrebujeme. Veď predsa Karol von Habsburg (ročník 1961) je v najlepších rokoch a po ňom môže nastúpiť Ferdinand Zvonimír (nar. 1997). A byť „rotujúcou“ hlavou štátu – vlastne štátov šiestich, nezávislých a demokratických, len spojených personálnou úniou: spoločný monarcha bude postupne tráviť každého pol roka v týchto metropolách (podľa abecedy): v Bratislave, Budapešti, Ľubľane, Prahe, vo Viedni a v Záhrebe.
Na prezidentských kanceláriách ušetríme. Namiesto šiestich bude jedna. A keď vidím, ako dobre svojim národom v Spojenom kráľovstve slúži Alžbeta II., čím ďalej, tým viac sa mi tá myšlienka páči.
No povedzte, koho by ste radšej chceli na Bratislavskom hrade – obyčajného prezidenta, alebo kráľa a cisára?
Kto je Roman Joch
Autor je riaditeľom českého Občianskeho inštitútu a poradcom viacerých českých premiérov. Absolvoval lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Je vysokoškolským učiteľom a autorom publikácií o zahraničnej politike. Politicky sa angažoval v Občianskej demokratickej aliancii a v Konzervatívnej strane. Narodil sa v Banskej Bystrici.