Životné cesty veľkého a malého Vlada - Mečiara a Poóra, rozdelili pred niekoľkými rokmi vraj ani nie tak stranícke rozpory, ale ich vlastné honosné sídla. Mečiarovu Elektru v Trenčianskych Tepliciach zatienilo Poórovo grófske sídlo na Cérovom vrchu uprostred Malých Karpát. Veľký Vlado vraj nevedel "rozpínavému čašníkovi z Trnavy" odpustiť nielen jeho grófske sídlo v Karpatoch, ale najmä fakt, že v sídle vtedajšieho krajského predsedu HZDS sa schádzali budúci politici, ktorí vstupovali do vysokej politiky práve s požehnaním muža z prísne stráženej pevnosti. V tejto karpatskej vrši vraj mečiarovci dokonca pripravovali úplné rozdelenie Česko-Slovenska.
"Hore sa nedostanete, je tam zákaz vjazdu a železné závory," dobromyseľne radí starosta Hornej Krupej Vincent Konečný. "Nemyslite si, že kvôli vile pána Poóra, ale preto, lebo ľudia chodili do lesa kradnúť drevo," tvrdí starosta, ktorý bol s Vladimírom Poórom najskôr v HZDS a momentálne v HZD. Podľa straníka Konečného je Vladimír Poór obyčajný človek, ktorý nikomu neodmietne pomoc. "Možno je len trocha šťastnejší a šikovnejší ako ostatní. Vďaka jeho pomoci máme v dedine plyn, ostatní nám len sľubovali, on však stratil za nás na patričnom mieste slovo".
Tento hyperaktívny muž je na čele bývalej zánikovej viesky s 500 obyvateľmi už niekoľko volebných období a na svojho dobrodinca obyvatelia nedajú dopustiť. Podobne ako mnohí dedinčania aj starosta o ňom hovorí s úctou - nazýva ho výlučne pán Poór.
Bastila v Karpatoch
Na Poórovo panstvo vedie jediná cesta. Na rázcestí za Hornou Krupou sa stará rozbitá asfaltka skrúca v pravom uhle doľava a mierne stúpa do hôr. Po približne 500 metroch nasleduje značka Zákaz vjazdu pre všetky motorové vodidlá s výnimkou vozidiel Štátnych lesov Smolenice a mimoriadne zdvihnutá železná závora. Za ňou asfaltka ďalej stúpa do vrchu, opäť nasleduje niekoľko zákazových značiek a dve alebo tri odtrhnuté závory.
Po približne piatich minútach jazdy malebnou gaštanovou alejou sa pred votrelcom nečakane objaví Cérov vrch a na ňom honosné sídlo, hodné grófa Pálffyho. Okolo usadlosti, obohnanej kamenným múrom, sú rozostavené poľovnícke posedy s výhľadom na všetky svetové strany, trávnik lemujú koľaje od tereniakov. Od tejto chvíle je každý prišelec pod neustálym drobnohľadom priemyselných kamier a ostrých chlapíkov, ktorí vo dne v noci prepychové panstvo uprostred Karpát strážia. Kedykoľvek sa môže veľká brána na sídle otvoriť a do terénu vyštartuje auto s ozbrojencami. Ostrí Poórovi chlapci si za roky svojej existencii získali patričný rešpekt, aj preto Poórov ranč v Karpatoch pre istotu ľudia z okolia a turisti radšej široko-ďaleko obchádzajú.
Na Slovensku je len veľmi málo ľudí, ktorí videli sídlo novodobej šľachty zvnútra. Panstvo privatizéra Poóra sa rozprestiera na ploche asi desaťtisíc štvorcových metrov, zastavaná časť je zhruba pol hektára. Z vtáčej perspektívy vidno, že sídlo tvorí niekoľko budov s milionárskymi apartmánmi postavenými do štvorca, s tenisovými kurtmi, bazénom a stajňami pre prvotriedne jazdecké kone... Svojim návštevníkom pevnosť zabezpečuje bezpečie pred neželaným zrakom, pohodlie, komfort a anonymitu.
Nikto netuší, koľko stál luxusný komplex. Jeho cena sa odhaduje na niekoľko desiatok, možno stoviek miliónov korún.
Sivá eminencia
"Bývalý Cérov majer, kde dnes stojí Poórov ranč, patril do panstva grófa Pálffyho," hovorí Ján Ďalák z Trnavy, znalec karpatských pomerov. "Neskoršie majer patril Strednej poľnohospodárskej škole v Piešťanoch, po revolúcii však chátral, až si ho všimol terajší majiteľ." Ako sa majetok dostal do rúk najznámejšieho Mečiarovho privatizéra a naftového baróna z Trnavy, to netuší ani tento karpatský vlk.
"To neviem, boli to tie divoké časy privatizovania pred asi ôsmimi rokmi, v tom čase som však neraz videl na Cérovom vrchu osoby, ktoré potom vstúpili do vysokej politiky. Možno práve preto ochranka nemala v láske ani zvedavých lesníkov," domnieva sa Ďalák.
V čase najväčšej slávy "tajomného hradu v Karpatoch" sa ani starostovia z okolitých dedín nehlásili k ostro stráženej lokalite na Cérovom vrchu. Dnes je všeobecne známe, že lokalita patrí do katastra obce Naháč.
"Áno, je to naše územie," potvrdil nám informáciu starosta Naháča Dušan Kubáň. "O tom predsa už vedia aj babky na východe Slovenska, nie je to žiadne tajomstvo. Pán Poór nám riadne platí dane z nehnuteľnosti."
Menej známe však už asi aj pre Dušana Kubáňa je, že honosné sídlo, cez ktoré sa filtrovali vhodní kandidáti na obsadenie miest do trnavského vyššieho územného celku i parlamentu, papierovo nepatrí Vladimírovi Poórovi (ako väčšina firiem a spoločností, v ktorých síce nefiguruje ako ich majiteľ, ale v podstate ich riadi), ale spoločnosti Albit, ktorá má sídlo v ŽOS Trnava - predsedom predstavenstva a spolumajiteľom tejto firmy je Vladimír Poór. V čase, keď však sídlo stavali, Poór spoluvlastnil aj Albit. Momentálne v spoločnosti pôsobí jedna z najspoľahlivejších osôb Vladimíra Poóra Marta Rovenská. Podobným spôsobom vlastní najznámejší privatizér viacero eseročiek na Slovensku, medzi ktorými donedávna nechýbali dokonca ani médiá s celoslovenskou pôsobnosťou, nad ktorými sa už zatvorila zem. Zostali len miliónové dlhy na nevyplatených mzdách, ktoré tichý muž v pozadí doteraz nevyplatil ich tvorcom...
Spokojný dedko
Privatizér Vladimír Poór sa niekoľkokrát verejne dušoval, že už nikdy nevstúpi do politiky. So svojimi sľubmi to však pravdepodobne nikdy nemyslel vážne. Oficiálny majiteľ alebo spolumajiteľ 19 spoločností je totiž v komunálnej i vysokej politike stále doma a pravdepodobne iba z vrodenej skromnosti stojí v pozadí diania a popoťahuje nitkami. Pred nastávajúcimi komunálnymi voľbami preto neprekvapilo, že v boji o primátorské kreslo postavil proti dlhoročnému kadeháckemu primátorovi Štefanovi Bošnákovi "svojho" kandidáta.
"Poór sa pokúšal obsadiť trnavskú radnicu svojimi ľuďmi už dvakrát," prezradil nám zdroj z Mestského úradu v Trnave. "Ide o jeho dlhodobú snahu, sleduje ňou upevnenie si ekonomického postavenia v meste."
Nitky záujmu "apolitického" podnikateľa sa ťahajú aj na vyšší územný celok v Trnave. Najmä s bývalým županom Petrom Tomečkom mal nadštandardné vzťahy. VÚC totiž sídli v budove pána podnikateľa na Starohájskej ulici. Paradoxné vyznieva, že budovu musel samosprávny kraj najskôr zrekonštruovať na vlastné náklady, pričom majiteľovi platí ročne za prenájom 15 miliónov korún. Podivuhodným spôsobom sa ľudia okolo Vladimíra Poóra zmocnili aj kultúrneho domu v centre Trnavy. Ani kulturák nepatrí však výsostne Vladimírovi Poórovi, iba firme, ktorá celkom náhodou sídli v jeho ŽOS-ke. Jeden bývalý pracovník kulturáku, ktorý nám pôvodne chcel o podivuhodnej kúpe porozprávať, musel záhadne vycestovať na niekoľko dní do zahraničia. Ľudia okolo Poóra totiž začínajú mať strach. Prípadný odpor voči svojmu chlebodarcovi by mohol znamenať ich koniec.
Samotný Poór však žije v ústraní a o rozhovory nestojí. "Nemám záujem o noviny ani o novinárov," reagoval. A tak sme sa dozvedeli iba toľko, že si zveľaďuje svoju zbierku automobilových veteránov dovezených spoza veľkej mláky a teší sa, že ho dcéra Natália čoskoro urobí šťastným dedkom....
Kto je Vladimír Poór |