"Vláda Slovenskej republiky berie na vedomie narastajúci počet nepravdivých údajov uverejňovaných vo viacerých slovenských médiách na adresu vlády a jej predstaviteľov. Vláda zvažuje zavedenie práva na odpoveď, umožňujúceho bezprostredne reagovať na nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie." (perex)
Toľko slová nášho predsedu vlády Roberta Fica z 25. apríla minulého roka. Nezávislé médiá a politici vždy boli a budú "na nože". Ficove výroky, že novinári o ňom čoraz viac klamú a treba s tým niečo robiť, sa však rovnali vyhláseniu otvorenej vojny.
Táto vojna pokračuje a v súčasnosti prebieha pravdepodobne jej rozhodujúca bitka. Avizované právo na odpoveď, ktoré by dalo do premiérových rúk neobmedzené možnosti zaplaviť slovenské periodiká vlastnými "pravdami", bolo totiž zahrnuté do vládou schváleného nového návrhu tlačového zákona. Kontroverznou legislatívou sa v súčasnosti zaoberá parlament - zákon je v prvom čítaní.
Hviezdna chvíľka opozície
Parlamentná opozícia sa pridala na stranu novinárov. Dokonca v mene slobody médií na Slovensku neváhala demonštratívne obetovať aj dobrú povesť našej krajiny v zahraničí. Lídri opozície totiž podmienili podporu Lisabonskej zmluvy najprv stiahnutím a neskôr korektnou diskusiou, zapracovaním relevantných pripomienok a prípadnými "opravami" v druhom čítaní. Na schválenie Lisabonskej zmluvy totiž treba 90 poslaneckých hlasov a vládna koalícia ich má len 85. "Áno" každého členského štátu únie je pritom podmienkou toho, aby zmluva vstúpila do platnosti. V praxi to teda znamená, že kľúčová zmluva Európskej únie môže padnúť pre vnútorné problémy jednej krajiny. Podstatné pritom nie je, či opozícia iba využila situáciu, aby mohla vydierať premiéra, alebo jej skutočne ide o slobodu slova. V hre je totiž skutočne veľa a situácia je vážna.
Minister a jeho pravda
Fico sa vo svojej pamätnej reči z apríla minulého roka ohradil proti tomu, čo vyhodnotil ako klamstvá zverejňované médiami. V návrhu tlačového zákona, schváleného vládou 9. januára 2008, sa však nehovorí nič o tom, že právo odpovedať by mal len v prípade, keď o ňom novinári napíšu nepravdu. Vytvoriť si predstavu o tom, kam by až mohla Ficova vláda zájsť v boji proti novinárom, si možno aj na základe vyjadrení jedného z kľúčových ľudí pána premiéra, gestora kontroverzného zákona, ministra kultúry Mareka Maďariča. "Môžu sa stať aj také prípady, keď vás aj pravdivá informácia poškodí," uviedol minister minulý týždeň v súvislosti s kritikou nového návrhu tlačového zákona.
Odvoláva sa na Francúzsko či Nemecko, kde možno požadovať zverejnenie odpovede aj voči pravdivým informáciám, čo je pravda. Mediálna analytička Zuzana Mistríková nevidí problém ani tak v inštitúte práva na odpoveď, ako v použití zákona v praxi. "V tomto prípade je problémom celá štruktúra zákona a jeho nejasných formulácií. Priestor na aplikáciu zákona do praxe, ktorý je v krajinách s oveľa dlhšou demokratickou tradíciou pre právo na odpoveď zásadná, je na Slovensku zákonom limitovaný," tvrdí Mistríková.
Opitý chodec
Ministerstvo kultúry sa bráni a ako príklad, kde možno právo na odpoveď využiť aj proti pravdivým tvrdeniam, uvádza Nemecko, ba dokonca i susednú Českú republiku.
"Predstavte si napríklad, že občan XY zrazil na priechode chodca, otca dvoch detí a noviny to presne tak uverejnia. K tomu doplnia, kto informáciu poskytol, kedy sa udalosť stala, uvedú mená svedkov. Občana XY sa však táto správa dotkne, pretože síce bola pravdivá, ale noviny neuviedli, že chodec bol opitý, vbehol na priechod na červenú a zrážke sa nedalo zabrániť. Aj keď skutkové tvrdenie bolo pravdivé, osoba, ktorej sa to dotklo, môže v zmysle zákona uplatniť právo na odpoveď," vysvetľuje hovorca rezortu kultúry Jozef Bednár.
Námietka ministerstva má však jeden háčik, a to, že v prípade opitého chodca by išlo o informáciu síce pravdivú, ale neúplnú. V českom zákone je totiž presne definované, čoho sa musí odpoveď týkať: "Odpoveď sa musí obmedziť iba na skutkové tvrdenie, ktorým sa toto tvrdenie uvádza na pravú mieru alebo sa neúplné či inak pravdu skresľujúce tvrdenie dopĺňa alebo spresňuje."
V slovenskom návrhu zákona toto obmedzenie chýba. Zákon tak teoreticky chráni účastníkov dopravných nehôd, ktorí ich nezavinili, ale zároveň umožňuje politikom vynucovať si priestor v médiách pri každej príležitosti.
Predseda vlády a Smeru Robert Fico sa v uplynulých dňoch dostal prvýkrát po nástupe do funkcie do úzkych, bojkot opozície kvôli Tlačovému zákonu ho pritlačil k múru. Snímka: SITA/T. Benedikovič
Zákon plný nepresností
V západných demokraciách sa v prípade konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu dôstojnosti jednotlivca podľa bývalej šéfky Sekcie médií a audiovízie Ministerstva kultúry SR Mistríkovej prihliada na verejný záujem, keďže o to by malo pri práve na odpoveď v prvom rade ísť. "Ak je napríklad vysoký štátny úradník podozrivý z podvodu, informovanie o tom je vo verejnom záujme, na rozdiel napríklad od podobnej informácie o neverejne činnej, súkromnej osobe, ktorá narába s peniazmi súkromnej firmy," dodáva analytička.
Návrh zákona nepovažuje za výsledok cieleného tlaku na médiá, ale za "prejav nekompetentnosti nielen tých, ktorí ho pripravovali, ale aj tých, ktorí rokovaním s ministerstvom prispeli k jeho dnešnej podobe." V dokumente podľa nej nie sú problémom jednotlivé ustanovenia, ale ich nepresná formulácia, prípade úplne chýbajúca definícia základných pojmov.
Nekonečná reklama zadarmo
Úplne absurdná možnosť aplikácie práva na odpoveď podľa nového tlačového zákona v praxi by mohla zaplniť tlačené denníky záplavou reklamy. Keďže zákon nešpecifikuje, na aké tvrdenia možno vyžadovať zverejnenie odpovede, reagovať možno pokojne i na inzerciu zverejnenú v médiách.
Na každú platenú reklamu tak môže reagovať konkurencia a napádať jej tvrdenia, pričom ak dokáže, že inzercia sa nejako dotýka jej dobrého mena, noviny musia podľa zákona reakciu zverejniť. Vtipné to však začne byť, až keď si uvedomíme, že aj na tvrdenia konkurencie môže zase žiadať uverejnenie odpovede pôvodný zadávateľ reklamy. Teoreticky by sa taká prestrelka konkurentov mohla vliecť médiami donekonečna, ako tenis, pri ktorom raz podáva jedna strana, raz druhá. Z novín sa stane reklamné bojisko firiem, ktoré prestanú "vyhadzovať peniaze" za priestor na inzerciu, keďže ho dostanú zadarmo.
Kritika zo zahraničia
Nejasné formulácie boli tiež hlavným terčom kritiky Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, konkrétne jej predstaviteľa pre slobodu médií Miklósa Harasztiho. Okrem práva na odpoveď kritizoval aj ustanovenie, podľa ktorého môže ministerstvo kultúry udeliť pokutu až 200-tisíc korún za informácie v médiách, ktoré budú "zľahčovať, ospravedlňovať alebo schvaľovať dlhý zoznam sociálne škodlivého správania". Ako ďalej uviedol Haraszti v tlačovom vyhlásení ešte z 22. januára, tento zoznam okrem iného zahŕňa aj "nenávisť založenú na politickom alebo inom spôsobe zmýšľania". Nejasná formulácia kľúčových ustanovení zákona tak dáva podľa Harasztiho možnosť subjektívneho výkladu a moc ministerstvu "obmedzovať a trestať dokonca len informovanie o udalostiach a názoroch".
Hovorca ministerstva kultúry Bednár však s týmto tvrdením nesúhlasí a vylučuje "praktickú" možnosť zneužitia zákona. "Konečnou inštitúciou, ktorá by rozhodovala, je v našom právnom systéme súd," argumentuje.
Miklós Haraszti sa na otázky HN odmietol bližšie vyjadriť. Prostredníctvom svojej sekretárky odkázal, že sa plánuje venovať tejto téme až po tom, keď bude mať v rukách výsledky nezávislej právnickej analýzy svojej kancelárie.
O stretnutí, ktoré nebolo
Olej do pomyselného ohňa prilievajú aj ďalšie udalosti. Haraszti vo vyhlásení uviedol, že na pondelok 28. januára mal dohodnuté stretnutie so slovenským ministerstvom kultúry v súvislosti s tlačovým zákonom. "O tom, že by sa stretnutie malo konať v pondelok vo Viedni, bolo ministerstvo oficiálne informované až v pondelok ráno," tvrdí Bednár s tým, že stretnutie sa kvôli tomu nedalo stihnúť.
"Pán Haraszti sa vyjadril, že pred otvorením expertných rokovaní potrebuje oficiálny, alebo aspoň autorizovaný anglický preklad zákona, čo by umožnilo jeho kancelárii hlbšie preštudovať celý zákon a pripraviť sa tak na stretnutie so zástupcami ministerstva," pokračuje hovorca ministerstva. Rezort kultúry teda pripravuje anglickú verziu zákona, ktorú pošle do konca tohto týždňa Harasztimu. A bude podľa Bednára čakať na návrh termínu stretnutia zo strany OBSE.
Môže sa teda zdať, že nič nie je stratené. Existuje reálny predpoklad, že o návrhu sa bude vecne a bez zbytočných emócií diskutovať nielen na domácej pôde, ale aj na medzinárodnej úrovni. Otázkou však zostáva, či niekto môže "poručiť" najmocnejšiemu mužovi roztomilého Slovenska.