Ak ľuďom na dedine vezmeme ich poživeň, neumožníme im, aby pestovali plodiny, chovali zvieratá a mali z nich ekonomický úžitok, zneistíme celý vidiek. Jozef Vontorčík, dlhoročný poľnohospodársky odborník, varuje, že už sa to deje. Situáciu dobre pozná, lebo šéfoval viacerým agropodnikom. Momentálne je šestnásty rok riaditeľom múzea, ktoré je súčasťou známeho nitrianskeho výstaviska Agrokomplex. Tvrdí, že dnes sa podkopávajú základy poľnohospodárstva, čo zráža na kolená nielen farmárov, ale aj ostatných obyvateľov.
Peter Martinek
V poľnohospodárstve ste prežili päť režimov. Aký je váš pohľad na toto odvetvie v predchádzajúcich obdobiach a dnes?
V tomto rezorte som zažil ministrov ešte od Juraja Slávika za prvej republiky i Gejzu Medrického za slovenského štátu, ktorý bol ministrom hospodárstva s kompetenciou pre poľnohospodárstvo. Zažil som za socializmu Jána Janovica a po ňom ďalších dvanásť ministrov. Mnohí boli odborníci, ale politické a stranícke tlaky ich nútili robiť v rezorte celkom iné, než bolo treba.
A čo vedenie rezortu v posledných rokoch?
Politici sa naháňajú za chimérami a jediným kritériom je zisk. Ešte v roku 1989 sme mali milión 800-tisíc kusov hovädzieho dobytka, dnes 528-tisíc, o 180-tisíc menej ako po 2. svetovej vojne. Rastlinná produkcia klesla len v rokoch 1990 až 1997 o 33,2 percenta a živočíšna o 26. Ošípané klesli do roku 1998 na úroveň pred rokom 1960. Je absurdné, ak bývalý minister financií povie, že nebudeme dotovať poľnohospodárstvo, pretože jeho podiel na HDP je len 4,9 percenta. Pritom cenová politika poľnohospodárstvo degraduje. Ak chovateľ vychová brava a dostane za kilo 38 korún a koncový spotrebiteľ dá za kilo karé či stehna 168, kde je ten rozdiel? Prvovýrobca je stratový, čo podkopáva základy poľnohospodárstva. Zráža na kolená farmára, ale aj obyvateľa.
Veľa sa diskutuje o cenovej politike poľnohospodárskych produktov. Pomôžu farmárom dotácie?
Efekt sa tak rýchlo nedostaví. Kým pokrytie poľnohospodárskej pôdy obilninami do roku 1990 oscilovalo medzi 56 až 63 percentami, dnes to neplatí. Prirodzené parametre pestovania obilnín na výživu ľudí i zvierat sa už narušili. Prejavilo sa to v cenových parametroch. Ak máme nedostatok mäsa, odrazí sa to na zvýšení cien mäsa, ak je nedostatok pšenice, stúpne cena chleba. Cenovými trikmi sa zdražia jednotlivé produkty, ale kúpna sila je utlmená, a potom sa to javí, že máme všetkého dostatok. Spotrebou mäsa, mlieka, syra však patríme na spodné priečky v únii len preto, že produkty sú pre nás drahé. Kým Slovák robí na liter mlieka asi 16 minút, Nemec len štyri. Takže nemáme prebytky, to sú len cenové triky s dovozmi.
Naši výrobcovia potravín však vyrábajú neefektívne a draho, nemôžu konkurovať zahraničným. Ako to zmeniť?
Cestou je európska politika voči poľnohospodárstvu. Je výborná, ale iba k starým členom, nie k novým, kde sa už začína štrajkovať kvôli nerovným podmienkam. Nemci, Dáni, Francúzi, Taliani slušne prosperujú. Napríklad Dánsko s piatimi miliónmi obyvateľov chová tri milióny hovädzieho dobytka. My sme stavy zredukovali viac než trojnásobne. Kedysi sme mali desať cukrovarov, osievalo sa 60-tisíc hektárov cukrovou repou, tri mesiace mali dopravné podniky robotu pri zvážaní. To padlo. Vyrábali sme 190- až 240-tisíc ton cukru, spotrebovali 180-tisíc a ostatné sa vyviezlo. Nejde len o to, že sme mali vlastný cukor za 7,60 koruny. Teraz dovážame nerafinovaný z Francúzska, ale degradovaním pestovania repy sme stratili z každého hektára aj päť ton krmiva rezky. V našich cukrovaroch kedysi pracovalo 4-tisíc pracovníkov. Na každého sa viazalo ďalších 47 v potravinárstve. Pritom repa bola ideálnou predplodinou pre pšenicu, boli tam herbicídy proti burinám a nebolo treba použiť ďalšiu chémiu. To, čo repa berie z pôdy, neberie obilninám. Obnovovala sa úrodnosť pôdy, to všetko sa porušilo.
V čom je najväčší rozdiel medzi poslednými dvoma érami?
Vstupy enormne vzrástli -- o viac ako tisíc percent. Zdraželi stroje, hnojivá a pohonné látky, ale ceny finálneho produktu sa držali na najnižšej úrovni. Ako sa môže toto odvetvie rozvíjať? Napríklad pestovateľ hrozna dostal za kilogram okolo osem korún, ale víno stojí v priemere 50 korún. Ako môže vinohradník obstáť, keď kilo kuprikolu, najjednoduchšej postrekovej látky, stojí 800 korún? Keď prejdete po Slovensku, vidíte sem-tam lán ozimín, o nejakú tretinu viac repky, ktorú kupujú Nemci ako ekologické palivo do traktorov, a ostatné plochy sú nezorané. Roľníci nemajú na to peniaze. Ak sa takto budeme správať, výsledkom sa budeme čudovať.
Aké boli výnosy plodín pred desiatkami rokov a dnes?
V 70. rokoch sa 3,3 tony pšenice z hektára považovali za vynikajúce. Priemer bol okolo 2,2 až 2,4. Dnes sa výnosy pohybujú od štyroch do šiestich ton. Tento horúci rok bez zrážok spôsobil u nás pokles úrody mäkkej pšenice oproti priemeru o 8,9 percenta, zimného jačmeňa o dve, repka olejná mala pokles o 15,6 percenta.
Objavil sa aj ekologický fenomén. To asi v minulosti príliš nerezonovalo?
Dnes ekológovia tlačia, aby sa používali prírodné hnojivá. Ako však zabezpečiť päťtonový výnos, ak nebudú živiny, ktoré sa dodávajú chémiou -- to nie je biologický zdroj živín. Keď som bol zootechnikom v 60. rokoch, platilo sa 280 korún za metrák potravinárskej pšenice. Vlani to bolo takmer rovnako -- 300 korún, ale liter nafty stál korunu šesťdesiat. U nás sme úplne zneistili vidiek, zabránili sme jeho prirodzenému rozvoju. Slovensko nie je ako iné krajiny, kde je dominancia v mestách. Ak človek na dedine nechová zvieratá, nepestuje plodiny a nepredáva ich, stráca zmysel existencie. Nemá peniaze, stráca ekonomické možnosti. Vidiecky človek sa degraduje, rovnako i pôda, kde sa premnožujú buriny a škodcovia.
Na svet prišli moderné bioprodukty, je to príležitosť pre farmárov?
Na jednej strane sa proklamuje všetko ekologické a bio, na druhej sa to bio paralyzuje. Nevyužívame trávne porasty, nízkohodnotové bohatstvo, ktoré sa dá zužitkovať, ak ho využijeme cez bylinožravce. Lenže ovce takmer nemáme, kone žiadne, dobytka je málo, husí a králikov tiež. Tak ako to gazdujeme v našej krajine?
Pomohol podľa vás zahraničný kapitál agrobiznisu?
Zoberme pivovarníctvo. Štefan Karšay sprivatizoval Pivovar Nitra, predal ho Heinekenu, ktorý získal pivovar v Rimavskej Sobote i Martine a všetky tri zlikvidoval. Zostal Zlatý Bažant v Hurbanove. Potom Heineken postavil v Maďarsku 80 kilometrov od Hurbanova pivovar na výrobu niekoľko stotisíc hektolitrov piva. U nás šlo len o kúpu obchodného teritória, naši politici na to naleteli. Zahraničný kapitál prišiel napríklad aj do tabaku, a preto už nemáme ani jednu tabakovú fabriku, ktorá by spracúvala tabak. Ten sa prestal pestovať na družstvách, pričom štát mal z neho ročný príjem do 8,6 miliardy korún. Určite by bolo správne tabak používať len vo farmácii a parfumérii, lenže fajčiť sa neprestalo a cigariet sa minulo ešte viac, ale už z dovozu.
StoryEditor