Už od doby starovekého Ríma, ktorý sa považuje za kolísku klasického konkurzu až do začiatku 20. storočia, bolo konkurzné právo zamerané predovšetkým na uspokojenie nárokov veriteľov, pričom postavenie dlžníka nebolo vôbec zohľadňované.
Naopak, bolo voči dlžníkom veľmi kruté. Dlžník, ktorý nebol schopný splniť svoje splatné záväzky, skončil buď vo väzení alebo na popravisku. Cieľom konkurzu bolo predovšetkým to, aby veritelia získali späť svoje finančné prostriedky bez ohľadu na osud dlžníka. Na tomto princípe je postavené klasické chápanie konkurzu.
Podstata klasického konkurzu spočíva predovšetkým na týchto zásadách:
a) Priorita záujmov veriteľov pred záujmami dlžníkov.
b) Likvidácia majetku dlžníka vo forme jeho transformácie na spoločný menovateľ, ktorý predstavujú peňažné prostriedky.
c) Následné prerozdelenie výťažku speňaženia majetku dlžníka medzi jeho veriteľov.
d) Ukončením konkurzu sa dlžník -- fyzická osoba neoslobodí od svojich záväzkov, t. j. dostáva sa dostal do pozície tzv. večného dlžníka, pretože ak znovu nadobudla majetok, ten sa stane ihneď korisťou jeho veriteľov.
g) Okamžité ukončenie podnikania dlžníka v úpadku.
Tento princíp mal význam len u malých a stredných podnikateľov, keďže ich likvidácia nemala až taký dosah na ekonomiku spoločnosti, najmä na sociálnu oblasť. Pokiaľ však ide o veľké spoločnosti klasické chápanie konkurzu, má pre ne fatálne dôsledky, keďže znamená skoro v každom prípade vážny ekonomický, ako aj sociálny dosah na celú spoločnosť. Klasický konkurz neobsahuje žiadne mechanizmy zabránenia tohto stavu, t. j. nesnaží sa stavu úpadku zabrániť a súčasne neponúka iné alternatívy riešenia úpadku dlžníka ako jeho likvidáciu.
Vzhľadom na uvedené negatíva sa jednotlivé štáty po celom svete začali od klasického konkurzu postupne odkláňať a začali nabiehať na nový model, ktorý v odôvodnených prípadoch dbá aj na ochranu záujmov dlžníka. Súčasne tento model umožňuje dlžníkom úplne sa oslobodiť od v konkurze neuspokojených záväzkov a umožniť im nový začiatok -- fresh start.
Začiatky konkurzného práva
Moderná koncepcia konkurzu (Rescue culture) má počiatky v USA To, že sa táto koncepcia objavila v USA, nie je celkom náhodou, a to najmä preto, že práve v tomto geografickom priestore došlo k enormnému nárastu koncentrácie kapitálu najmä v súvislosti s realizáciou veľkých a finančne náročných investičných akcií, ktoré boli v prevažnej miere financované zo súkromných zdrojov -- akciové spoločnosti (výstavba železníc).
Prvé prvky modernej koncepcie konkurzu sa prejavili už v konkurznom zákone z roku 1898, ktorý síce spočíval na klasickej forme konkurzu, ale ako prvý zákon vôbec poskytol "spoločnostiam v tiesni" možnosť ochrany pred ich veriteľmi. Tieto prvky sa začali zväčšovať v 30. rokoch minulého storočia predovšetkým v dôsledku veľkej hospodárskej krízy, čo kulminovalo v celkovej revízii konkurzného zákona v roku 1938 (Chandler Act).
V období od 2. svetovej vojny až do 70. rokov konkurzné právo nemalo taký význam (vzhľadom na pomerne stabilnú ekonomickú situáciu), čo sa však zmenilo najmä v období veľkých ropných šokov počas 70. rokov. Reakciou na tento stav bolo prijatie nového zákona -- The Bankruptcy Reform Act v roku 1978, ktorý prešiel do súčasnosti celým radom zmien. Práve tento konkurzný zákon patrí k vzorovým modelom kombinácie princípu klasického konkurzu, t. j. likvidácie s prvkom reštrukturalizácie a rehabilitácie dlžníka v úpadku.
Podstata moderného chápania konkurzu spočíva predovšetkým v snahe o:
a) zabránenie okamžitého uspokojenia pohľadávok veriteľov z majetku dlžníka (dlžníkovi sa poskytne dodatočný čas, aby vyriešil svoje nepriaznivé hospodárske pomery),
b) ponechanie podniku úpadcu v chode, ak je to účelné, t. j. ak je záchrana dlžníka reálna.
Uchovanie podniku dlžníka v chode však predpokladá na jednej strane:
a) už spomenuté poskytnutie ochrany pred veriteľmi a v následnom postupnom uspokojovaní nárokov veriteľov, pričom prostriedky na uspokojenie veriteľov nepochádzajú výlučne z likvidácie majetku dlžníka, ale z príjmov podnikania úpadcu.
b) dlžníkovi sa ponecháva možnosť aj naďalej disponovať s majetkom, pričom správca, resp. súd vykonáva dozor nad plnením plánu reštrukturalizácie. Za predpokladu, že by sa stalo zrejmým, že podnik nie je rentabilný alebo dlžník neplní svoje úlohy v zmysle plánu, nie je ďalej dôvod na pretrvávaní ochrany, a preto nastáva konverzia reštrukturalizácie do následnej likvidácie dlžníka.
Moderná koncepcia konkurzu podstatným spôsobom ovplyvnila legislatívu vo vyspelých európskych krajinách, najmä v NSR. Vplyv modernej koncepcie sa čoraz viac prejavuje aj v slovenskom konkurznom práve. Do roku 2000 platný slovenský zákon o konkurze a vyrovnaní je v podstate príkladom konkurzu v jeho klasickom vnímaní, t. j. je zameraný predovšetkým na likvidáciu dlžníka a následne uspokojenie veriteľov z jeho majetku. Okamih vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka -- právnickú osobu -- bol pre dlžníka de facto momentom vzniku prvého kroku jeho právnej smrti, keďže v zmysle v tom čase platnej úpravy vyhlásenie konkurzu znamenalo automatické zrušenie dlžníka -- obchodnej spoločnosti.
Aj keď zákon ponúka možnosť vyrovnania ako druhý možný spôsob odstránenia úpadku, resp. núteného vyrovnania v rámci konkurzného konania, tieto prostriedky sa v praxi takmer vôbec nevyužívajú. Dôvodom sú prísne kritériá, ktoré na dlžníka kladú pomerne veľmi veľké podmienky a neochota veriteľov uspokojiť sa s vyrovnaním, ktoré im ponúka dlžník. Radšej sa uspokoja s podaním návrhu, čo v konečnom dôsledku môže priniesť pre veriteľov nižšiu mieru uspokojenia ich pohľadávok.
Prvé zárodky reformy slovenského konkurzného práva sa objavili až v novele č. 238/2000 Z. z. Touto novelou sa po prvýkrát vytvorila možnosť prevádzkovania podniku úpadcu aj v čase po vyhlásení konkurzu, zákon dokonca ukladá správcovi povinnosť túto činnosť vykonávať. Tejto povinnosti sa môže správca zbaviť len v tom prípade, ak preukáže, že ďalšie pokračovanie prevádzky podniku nebude v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Aj keď táto novela nezaviedla princíp reštrukturalizácie v uvedenom modernom ponímaní, je možné predmetnú novelu hodnotiť ako prínosnú.
Nový zákon o konkurze a reštrukturalizácii jednoznačne obsahuje možnosť:
a) likvidácie dlžníka,
b) reštrukturalizácie dlžníka za predpokladu, že dlžník -- právnická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť aj po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, resp. návrhu na povolenie reštrukturalizácie, pokračuje vo výkone podnikateľskej činnosti, je tu predpoklad (potvrdený posudkom reštrukturalizačného správcu), že sa podnik dlžníka podarí zachrániť a súčasne miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka bude pravdepodobnejšie vyššia ako v konkurznom konaní,
c) rehabilitácie dlžníka za predpokladu splnenia zákonom požadovaných podmienok.