Bol, dá sa povedať, na vrchole toho, čo je možné v brandži na Slovensku dosiahnuť. Bol spolumajiteľom a výkonným šéfom jednej z najúspešnejších reklamných agentúr Wiktor Leo Burnett. Získal s ňou významné domáce, ale aj zahraničné ocenenia. Stál na čele slovenského Klubu reklamných agentúr. Všetko to však postupne zahodil za hlavu a zmenil život od základu. Dnes je jedným z radových zamestnancov agentúry, sčasti sa ešte dočasne podieľa na jej riadení. Dôležitou prioritou jeho života je už rozbeh charitatívneho projektu Dobrý anjel. Igor Brossmann.
Čo ďalej?
"Na jednej strane byť na vrchole bol super pocit. Splnil sa mi sen, niečo som dokázal, agentúra veľmi dobre fungovala. Na druhej strane prišiel pocit prázdnoty," hovorí. Ako pokračuje, kdesi sa stratila jeho motivácia. Pýtal sa sám seba: Čo ďalej? Prečo sa vlastne má ešte snažiť? Pre ďalšie úspechy v práci? Aby zarábal viac peňazí? "Zrazu som celkom nechápal, prečo každé ráno mám vstať a ísť znova do roboty," dopĺňa. Mal vtedy len zhruba 35 rokov.
Týmito myšlienkami sa zamestnával asi rok. Vôbec sa v nich nevedel zorientovať.
Silnel v ňom pocit, že potrebuje prestávku, že sa potrebuje nadýchnuť. Začal viac uvažovať o zmysle života. "Stratil som schopnosť orientácie, hoci sa viem celkom dobre vyznať v chaose. Zrazu mi chýbal oporný bod -- moja intuícia," spomína. Raz, keď išiel večer vyniesť smeti, si na rovnom chodníku zlomil nohu. Bol to signál, že sa má zastaviť, že sa má nad svojím životom naozaj zamyslieť?
Údery od života
Rozhodol sa spolu s priateľkou rok cestovať po zemeguli. Vyvetrať si hlavu. Spoločníci mu vyšli v ústrety. Mesiace trvalo, kým vo firme kolegom odovzdával svoju agendu. Pritom ešte nedávno pre neho nebolo ani mysliteľné zobrať si dovolenku.
Tesne pred odletom mu krátko za sebou zomreli na rakovinu obaja rodičia. Až keď navždy odišli, uvedomil si, že sa im mohol viac venovať, že sa s otcom v poslednom čase ani veľmi nevedel porozprávať. Tak ľudsky. Jeho správanie aj doma poznamenal biznis. Stále sa len ponáhľal a chcel čosi riešiť.
"Firme som obetoval roky a pritom až po čase mi došlo, že to vôbec nie je to najdôležitejšie v živote. Aký má význam stále sa kdesi hnať? Načo sú človeku plné vitríny ocenení, načo sú človeku tri domy či štyri autá? Pripadal som si celý smiešny. Nikdy som nechcel byť riaditeľom a pritom jediné, čo som ostatných trinásť rokov robil, bolo práve riaditeľovanie," hovorí.
Spoločenstvo Wiktor
Ako vôbec prišiel k podnikaniu? Tento príbeh má začiatok už kdesi na vysokej škole. Študoval strojarinu na technike v Bratislave. Pôvodne chcel síce ísť na právo, keďže ho "zaujímala spravodlivosť sveta", no rodina mala za čias socializmu zlý kádrový profil.
Prekážalo mu pokrytectvo tohto obdobia, dve tváre, ktoré musel mať. Niečo sa mohlo hovoriť vonku, niečo iné sa žilo doma -- v rodine. Fungovanie okolitého sveta nemohol zmeniť. Cítil však, že môže zmeniť vlastný svet, hľadať ľudí rovnakej krvnej skupiny, ochotných hrať inú, pozitívnejšiu hru.
Stretol ich na vysokoškolskom internáte. Predchodca budúcej reklamnej agentúry -- Wiktor -- vznikol v roku 1986 ako spoločenstvo štyroch ľudí, ktorí sa snažili žiť podľa vlastných predstáv, chceli byť k sebe úprimní. Malý ostrovček v mori socialistickej spoločnosti.
Keď sa pomaly blížil koniec štúdia, členovia Wiktora boli rozhodnutí, že pracovať vo svojich študijných odboroch nechcú. Dohodli sa so Štátnym majetkom Michalovce, že budú formálne fungovať ako jeho pridružená výroba. Po roku 1989 pridruženú výrobu nahradili súkromným podnikaním.
"Firma a neskoršia reklamná agentúra boli vlastne pokračovaním spoločenstva. Nerobili sme to preto, aby sme zbohatli, chceli sme jednoducho robiť to, čo nás baví, žiť podľa vlastných predstáv. Boli sme na tie časy čudní, taká zvláštna agentúra. Nepochádzali sme z umeleckej brandže, neboli sme Bratislavčania, nemali sme staré či nové politické kontakty," spomína. Prvé roky boli ťažké aj preto, že si brali aj projekty, za ktoré neboli veľké peniaze...
Biznis, to je divadlo
Po rokoch podnikania si uvedomil, že biznis je jedno veľké divadlo. Každý v ňom má svoju masku, predpísanú uniformu, a ak chce byť úspešný, musí sa naučiť stále opakovať tie isté repliky, ktoré chcú iní počuť.
"Myslím si, že mnohým ľuďom v biznise sa stáva, že týmto divadlom nahradia aj svoj reálny život. No vzťahy, priateľstvá, emócie zažívané v biznise, sú často len hrou s cieľom dosiahnutia určitého zámeru a nie sú vôbec skutočné. Mne sa po trinástich rokoch prestalo chcieť toto divadlo hrať. Keď mi prvýkrát napadlo, že predám podiely vo firmách a vystúpim z kolotoča biznisu, cítil som veľkú úľavu. No na druhej strane mám pochopenie pre tých, ktorým to vyhovuje a takto žijú," vysvetľuje.
Žije viac prítomnosťou
Podľa dohody s bývalými spoločníkmi bude fungovať v reklamnej agentúre ešte zhruba dva roky ako zamestnanec a bude pomáhať s reklamnými a marketingovými stratégiami. Jeho prioritou je už však Dobrý anjel. Aj preto, že to dobré, čo sa naučil v biznise, chce čo najviac využiť najmä na pomoc ľuďom v núdzi.
"Z toho, čo teraz robím, mám veľmi dobrý pocit. So zmenami vo svojom živote som spokojný. Napĺňa ma to, cítim, že projekt, ktorý sme spolu s priateľom Andrejom Kiskom vymysleli, má zmysel," hovorí.
O čo v ňom vlastne ide? Dobrý anjel je, ako vysvetľuje, v podstate logistický systém, kde darcovia, dobrí anjeli, môžu pravidelne finančne pomáhať konkrétnym ľuďom, ktorých mená a adresy poznajú. "Navyše im zaručujeme, že ich peniaze budú chorí dostávať do posledného haliera, pretože celý chod organizácie sa financuje z peňazí zakladateľov," prízvukuje.
Ako prvým sa rozhodli pomáhať rodinám s onkologickým ochorením, pretože obidvaja majú s touto zákernou chorobou osobnú skúsenosť.
"Za prvých 4,5 mesiaca činnosti systém Dobrý anjel prijal od darcov -- dobrých anjelov -- a do posledného haliera rozdelil chorým viac ako 2,6 milióna korún. Do systému dnes pravidelne mesačne prispieva takmer 2 700 darcov. Ku koncu januára pomáhame 250 rodinám s onkologickým ochorením. Každá z nich dostáva mesačne okolo tritisíc korún," dopĺňa Brossmann.
A čo budúcnosť? "Na rozdiel od minulosti si už svoj život dopredu neplánujem. Oveľa viac sa snažím žiť prítomnosťou, tešiť sa z každého dňa a z toho, čo prinesie," uzatvára Brossmann.