Aj školopovinné deti dnes vedia, že molekula DNA, teda deoxyribonukleovej kyseliny zodpovednej za prenos dedičných vlastností, pripomína špirálu. Presnejšie dvojzávitnicu, ktorá je v skutočnosti obrovskou biologickou makromolekulou – teda prírodným polymérom. Na objave sa podieľali spoločne americký vedec James Watson a jeho britský kolega Francis Crick. Samozrejme, získali zaň Nobelovu cenu. Dnes (28. februára) uplynie 70 rokov, odkedy oznámili svoj prelomový poznatok, ktorým sa začala éra modernej biológie.
"Odhalili sme tajomstvo života!", tak 28. februára 1953 ohlásili svoj objav James Watson a Francis Crick návštevníkom baru Eagle Pub v britskom univerzitnom mestečku Cambridge. O necelé dva mesiace neskôr, 25. apríla 1953, zhrnuli svoj objav v článku Molekulárna štruktúra nukleových kyselín: štruktúra pre deoxyribonukleovú kyselinu, ktorý vyšiel v časopise Nature.
Spomínanú deoxyribonukleovú kyselinu popísal už v roku 1869 švajčiarsky lekár Friedrich Miescher. Na jeho poznatky nadviazal kanadský bakteriológ Oswald Avery, ktorý dokázal, že nukleové kyseliny, predovšetkým DNA, zohrávajú ústrednú úlohu v dedičnom určovaní každej bunky.
Ide o chemické látky s komplikovanou štruktúrou, ktorá je ideálnym nositeľom genetických informácií. Ich základom sú tzv. nukleotidy tvorené z deoxyribózy (čo je z chemického hľadiska cukor), fosfátovej skupiny a jednej zo štyroch zásad – ide o adenín, cytozín, guanín a tymín. Tieto nukleotidy tvoria dlhé špirálovité reťazce.
Medzi dvojicami zásad – adenínom a tymínom, alebo cytozínom a guanínom - však vznikajú vodíkové väzby. Na základe týchto väzieb k sebe priľnú dve špirály presne zoradených nukleotidov. Táto "dvojšpirála" je základom DNA. Reťazec v jadre bunky dokáže tvoriť svoje repliky, a tak sa pri delení buniek zachovávajú ich dedičné vlastnosti.
Nositeľom genetickej informácie je potom práve poradie nukleotidov v DNA. Je to podobne závratné množstvo kombinácií ako v športke: Už špirála obsahujúca 10 nukleotidov umožňuje vznik vyše milióna kombinácií. Pritom ľudský genóm, teda súhrn DNA, ktorú obsahujú ľudské bunky, obsahuje 3,1 miliardy párov zásad A-G alebo C-T.
K vytvoreniu modelu DNA dopomohli Watsonovi a Crickovi aj röntgenové difrakčné štúdie DNA od britského molekulárneho biológa Mauricea Wilkinsona, s ktorým spoločne v roku 1962 dostali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Podiel na úspechu majú tiež snímky DNA, ktoré vyrobila britská biologička a biofyzička Rosalinda Franklinová.
James Dewey Watson sa narodil 6. apríla 1928 v Chicagu. Už ako 15-ročný začal študovať na univerzite v Chicagu a v roku 1947 štúdium úspešne dokončil s bakalárskym titulom. Doktorát získal v roku 1950 na univerzite v Indiane, pričom prešiel od ornitológie ku skúmaniu vírusov a začal sa zaujímať aj o genetiku.
O dvanásť rokov starší Francis Harry Compton Crick sa narodil 8. júna 1916 v britskom Northamptone a k výskumu DNA sa takisto prepracoval z iného vedného odboru – pôvodne ním bola fyzika.
V roku 1951 začali Watson spoločne s Crickom na pôde Cavendishovho laboratória pracovať na vytvorení modelu molekulárnej štruktúry DNA. Ich objav mal obrovský vplyv na ďalší vývoj biologických vied. Dal odpoveď na mnohé otázky o spôsobe prenosu dedičných informácií.
Po skončení prvej spolupráce s Crickom pôsobil Watson v rokoch 1953 - 1955 v Kalifornskom technologickom inštitúte (California Institute of Technology) ako vedúci výskumný pracovník v oblasti biológie. Podieľal sa na röntgenových difrakčných štúdiách ribonukleovej kyseliny (RNA).
V rokoch 1955 až 1956 opäť pôsobili Watson spoločne s Crickom v Cavendishovom laboratóriu a zo spolupráce sa zrodilo niekoľko vedeckých článkov o štruktúre vírusov.
V rokoch 1988 až 1992 Watson riadil aj štátny projekt Spojených štátov amerických, ktorého cieľom bolo zmapovanie a dešifrovanie všetkých génov v ľudských chromozómoch. V roku 2007 sa stal druhým človekom v histórii s úplne popísaným vlastným genómom. Jeho kolega Crick zomrel 28. júla 2004.