Jednu z najvážnejších kríz studenej vojny, ktorá takmer prerástla do globálneho jadrového konfliktu, ukončil 28. októbra 1962 príkaz sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova na stiahnutie jadrových rakiet z Kuby.
Rozhodnutie toho istého politika z jari 1962, po ktorom v júli nasledoval prísne utajený prevoz a rozmiestnenie rakiet na Kube, pritom celú krízu spustilo. Chruščov vtedy aj na pôde OSN klamal, že Sovietsky zväz dodáva ostrovu len potraviny, stroje a v malej miere obranné zbrane.
Rozmiestnením rakiet stredného doletu s jadrovými hlavicami iba pár stoviek kilometrov od amerického územia, chceli Sovieti vyrovnať svoje zaostávanie na poli strategických striel. Operácia Anadyr mala zároveň posilniť Chruščovovo postavenie.
Americkým spravodajcom však zvýšená aktivita doslova „za humnami“ neunikla a 16. októbra 1962 dostal prezident John Fitzgerald Kennedy na stôl špionážne snímky, ktoré potvrdzovali prítomnosť sovietskych rakiet na Kube. O šesť dní neskôr vyhlásil námornú blokádu ostrova, ktorú eufemisticky označil ako „karanténu“.
Napätie sa stupňovalo, sovietske lode totiž naďalej mierili k ostrovu. Ozbrojený konflikt bol na spadnutie. USA vyhlásili druhý stupeň pripravenosti pre strategické letectvo. V praxi to znamenalo, že v pohotovosti boli stíhačky i bombardéry naložené atómovými a vodíkovými bombami. Okrem toho takmer 60 amerických lietadlových lodí, krížnikov a torpédoborcov zaujalo pozície v Karibiku a v Atlantiku sa na bojové pozície premiestnili ponorky vyzbrojené jadrovými strelami.
Nikita Chruščov ale trval na svojom. „Karanténa je akt agresie, ktorý vovedie ľudstvo do priepasti jadrovej vojny. Ak dôjde k pirátskym akciám, Sovietsky zväz pristúpi k opatreniam na ochranu svojich práv,“ vyhlásil.
Bezmála tri desiatky sovietskych lodí a štyri ponorky s jadrovými strelami tak napriek odvetným opatreniam zotrvávali v pôvodnom kurze a mierili na Kubu. Dostali rozkaz ignorovať líniu americkej karantény. Sovietska armáda, letectvo i vojnové námorníctvo boli, rovnako ako americké, uvedené do stavu najvyššej bojovej pohotovosti. Kubánskeho vodcu Fidela Castra zároveň šéf Kremľa ubezpečil, že rakety s jadrovými hlavicami na Kube zostanú.
Svet s napätím a obavami čakal, kto v tomto spore ustúpi. Američania odhadovali, že jadrový útok a rovnaká odpoveď naň by na oboch stranách spôsobila okamžite smrť asi 150 miliónov ľudí, sovietske odhady hovorili o 500 miliónoch. Tých, čo by prežili, mal čakať biedny život na zničenej a zamorenej zemeguli. Ešte nikdy predtým svet nestál tak blízko jadrového konfliktu. Kennedy i Chruščov si to uvedomovali, ani jeden z nich ale nechcel ustúpiť.
„Hľadeli sme si uprene do očí a čakali sme, kto cúvne ako prvý,“ opísal neskôr najkritickejšiu situáciu vtedajší minister zahraničných vecí USA Dean Rusk. Na jednej strane síce obe strany prezentovali svoj neústupčivý postoj, no na druhej prebiehala priam horúčkovitá diplomatická aktivita. Prostredníctvom listov komunikovali osobne aj Kennedy s Chruščovom. Ani jeden nechcel byť vinníkom globálneho jadrového konfliktu.
Medzitým dochádzalo v Karibiku k udalostiam, ktoré ho mohli vyvolať. Nad Kubou bolo zostrelené americké lietadlo U-2 a generalita v Pentagone chcela odpovedať útokom. Na druhej strane zhodil torpédoborec USS Beale hlbinné nálože na sovietsku ponorku, ktorá porušila blokádu. Tá mala pritom na palube jadrové zbrane a jej kapitán ich už-už chcel odpáliť. Veliteľ flotily mu to v poslednej chvíli zakázal.
Nakoniec vyhrala diplomacia a 28. októbra 1962 oznámil Chruščov členom sovietskeho politbyra, že Sovietsky zväz sa stiahne. Približne v rovnakom čase dostal správu, že ak Moskva odvezie rakety z Kuby, Američania na ostrov nezaútočia a nebudú sa ni miešať do jeho vnútorných záležitostí. A iba preňho bola určená ešte jedna, prísne dôverná informácia od veľvyslanca vo Washingtone, že Spojené štáty sú ochotné stiahnuť aj svoje rakety z Turecka.
Chruščov takýto obchod nielen privítal, ale prišiel mu aj vhod. Doma tým pádom nevyzeral ako zbabelec, ktorý pred Američanmi len tak cúvol. Nevedel však, že USA plánovali stiahnutie rakiet z Turecka už dávnejšie, strely boli totiž zastarané. Prakticky nič teda nestratili.
Stiahnutie rakiet, na jednej strane z Kuby a na strane druhej z Turecka, nebolo jediným výsledkom karibskej krízy. Dohodlo sa tiež zriadenie priameho telefonického spojenia, takzvanej horúcej linky, medzi prezidentom USA a najvyšším predstaviteľom Sovietskeho zväzu. Konflikt v Karibiku viedol aj k sovietsko-americkým rokovaniam o prvej medzinárodnej dohode týkajúcej sa obmedzenia jadrového zbrojenia. Zmluva o zákaze pokusov s jadrovými zbraňami bola podpísaná v auguste 1963 v Moskve.