Minuloročnú Nobelovu cenu v odbore fyziológie a medicíny získal švédsky genetik Svante Pääbo a získal ju okrem iného za výskum DNA neandertálcov. Okrem iného prišiel s informáciou, že ľudia žijúci v našich podmienkach v sebe majú kúsok neandertálca a tí sú teda vlastne tak trochu našimi predkami…
Našimi priamymi predkami boli archaickí ľudia Homo sapiens, ktorí v niekoľkých migračných vlnách počas posledných asi 100-tisíc rokov opustili Afriku, odkiaľ sa postupne rozšírili do celého sveta (v Izraeli a Grécku boli nájdené fosílie Homo sapiens staré 177- až 210-tisíc rokov, pochádzajúce zrejme z prvých neúspešných pokusov našich prapredkov usídliť sa mimo Afriky, pozn. red.). Tam sa stretávali s miestnymi populáciami neandertálcov a krížili sa s nimi. A nielen s neandertálcami. Analýzou mimoriadne dobre zachovanej genetickej informácie z Denisovej jaskyne (na úpätí sibírskeho pohoria Altaj v Rusku, pozn. red.) boli objavení denisovania – typickí obyvatelia Ázie, ktorí sú ďalšou vývojovou vetvou blízko príbuznou neandertálcom.
Ľudia žijúci v Európe, Ázii a Amerike tak v sebe majú okrem svojich „afrických“ génov navyše aj časť genetickej informácie po neandertálcoch a v Ázii a Amerike k tomu musíme pripočítať aj gény denisovanov. Množstvo genetickej informácie získanej od neandertálcov kolíše u nás Európanov medzi 1 až 3 % z celkového množstva deviatich miliárd písmeniek genómu, ktoré tvoria našu genetickú výbavu. Každý z nás má v sebe z neandertálca niečo iné, každý z nás tak po nich mohol zdediť nejakú inú dispozíciu či schopnosť.
Ako sa stalo, že sa nám neandertálci primiešali do genetickej výbavy?
V čase, keď sa na africkom kontinente pripravovali na hľadanie nových teritórií naši priami predkovia, neandertálci žili v Eurázii už zhruba 500-tisíc rokov. Za tento veľmi dlhý čas sa im podarilo dokonale sa adaptovať na miestne podmienky – geneticky sa napríklad prispôsobili na prežitie ľadových dôb. Náš druh Homo sapiens sa vyvíjal v teplej klíme Afriky, a bol teda prispôsobený na úplne iné podmienky. V čase asi pred 100-tisíc rokmi naši predkovia zamierili v migračnej vlne z Afriky do Eurázie, kde sa, samozrejme, začali stretávať s množstvom problémov: neboli zvyknutí na chladnú klímu, vysokú nadmorskú výšku, ani na miestne patogény, spôsobujúce celý rad chorôb. To pre nich ako druh bolo nebezpečné.
Prispôsobenie sa by za normálnych podmienok prírodného výberu trvalo desaťtisíce rokov. Krížením s druhom tu žijúcim, ktorý bol na dané podmienky zvyknutý, sa to však z biologického hľadiska výrazne urýchlilo. Potomkovia Homo sapiens rýchlo získali neandertálske evolučné know-how a mohli v nových podmienkach prežiť. Samozrejme, hovorím to zjednodušene. Miešanie oboch druhov nebol žiadny cielený úmyselný krok, išlo o proces náhodný, ktorý vyplynul zo situácie, a našim predkom v tom čase zrejme priniesol mnoho výhod.
Zostáva vám 76% na dočítanie.