Ešte pred niekoľkými týždňami možno bok po boku bránili mesto, keď naň útočili nepriateľské vojská. Teraz tu stoja proti sebe a strieľajú jeden po druhom. Čo ich zrazu rozdelilo a rozpútalo medzi nimi nenávisť? Bolo to presvedčenie, iná predstava o budúcnosti či rozdielny sociálny status? Alebo v ich mysliach už funguje iba neúprosný zákon – zabi, inak budeš zabitý?
Bratovražedný boj, odohrávajúci sa na sklonku mája 1871 na cintoríne Pére Lachaise, je jedným z posledných dejstiev udalosti, ktorá sa do análov zapisuje ako Parížska komúna. Vyplynula zo sklamania, poníženia a pocitu beznádeje a v prísľube nového systému vlády, ktorý mala priniesť, si jej stúpenci zhmotnili svoje nádeje na lepší život.
Aj preto tu teraz z posledných síl kladú odpor príslušníkom vládneho vojska. Odmietajú sa zmieriť s tým, že ich sen by sa mal skončiť už po dvoch mesiacoch.
Stavili na istotu mieru
Revolta, ktorá v Paríži vypukla v marci 1871 a tisícom ľudí vliala novú nádej, nebola úderom blesku z čistého neba. Volanie po komúne, ako forme revolučnej vlády, sa pred radnicou ozývalo už v októbri predošlého roka. Dav, ktorý ju žiadal, však nebol veľmi početný a nenašiel ani širšiu podporu.
Bolo to krátko po katastrofálnej porážke, ktorú uštedrili francúzskej armáde pri Sedane Prusi, následnej kapitulácii, zvrhnutí cisára Napoleona III. a vyhlásení tretej republiky. Metropola bola navyše v tom čase obkľúčená nepriateľskými vojskami a čakala na pomoc zvonka.
Tá neprišla, Paríž napokon po viac než štyroch mesiacoch obliehania na konci januára 1871 padol a takzvaná vláda národnej obrany podpísala s novovytvorenou Nemeckou ríšou prímerie.
O niekoľko dní čakali krajinu voľby a ľudia riešili dilemu, komu dať v tejto situácii hlas. Bonapartistov nechceli, tí boli v ich očiach zodpovední za vojnu i za potupnú porážku. Nechceli ani republikánov, z obavy, že budú pokračovať vo vojne. A tak nakoniec vyhrali monarchisti, v ktorých väčšina ľudí videla istotu mieru.
Lenže nová vláda, na čele ktorej stál Adolphe Thiers, im priniesla ďalšie rozčarovanie. Jednak tým, že pokračovala v rokovaniach o podmienkach kapitulácie a pristúpila na mimoriadne tvrdé podmienky Nemcov, zápalnú šnúru nespokojnosti však napokon roznietili iné jej rozhodnutia.
Jedna chyba za druhou
Už pred vojnou upozorňoval barón Georges Haussmann, vtedajší prefekt departmentu Seina, že viac než polovica obyvateľov Paríža žije na hranici chudoby, hoci tvrdo pracujú jedenásť...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.