Priestranstvá kráľovského paláca zaplnili stovky hostí a všade vládne uvoľnená a veselá nálada. Stoly sa prehýbajú pod hromadou všakovakých jedál, víno tečie potokmi, potulní komedianti sa starajú o všeobecnú zábavu, bojovníci sa predvádzajú v turnajoch.
Na hodokvase, ktorým v Štokholme na začiatku novembra 1520 vrcholia oslavy korunovácie dánskeho panovníka Kristiána II. za švédskeho kráľa, nechýba ani miestna nobilita. Pravda, niektorí z pozvaných predstaviteľov švédskej aristokracie a duchovenstva neprišli, no tí, čo sú tu, dúfajú, že táto slávnosť bude zároveň aktom zmierenia s novým panovníkom a ukončí nielen dlhoročné urputné boje o moc v ich krajine, ale aj vzájomné nepriateľstvo.
Keď však chcú po troch dňoch osláv odísť domov, čaká ich prekvapenie. Hradné brány sú zavreté a strážia ich ozbrojenci. V tej chvíli možno začínajú švédski prominenti tušiť, že s tým zmierením to nebude také ružové, ako si mysleli.
Nevedia však, že kráľ pripravil ešte jedno dejstvo korunovačnej slávnosti a práve oni majú byť jeho hlavnými postavami.
Zo spojencov nepriatelia
Na vysvetlenie vzťahov, ktoré medzi Švédskom a Dánskom v tom čase vládli, sa musíme vrátiť späť o niekoľko desaťročí. V roku 1397 vznikla na severe Európy Kalmarská únia, ktorú tvorili Švédsko, Dánsko a Nórsko. Dôvodov na spojenie bolo viac, k hlavným však patrilo obmedzenie rastúceho vplyvu hanzy. Nešlo pritom o pevný štátny zväzok, ale o personálnu úniu na čele s dánskym kráľom.
Napriek tomu v nej postupne silneli snahy o centralizáciu, čo najmä vo Švédsku narážalo na odpor. Dospelo to až do situácie, keď časť tamojšej šľachty akceptovala ako panovníka dánskeho kráľa, no časť úniu odmietala, c...
Zostáva vám 85% na dočítanie.