Tvrdí sa, že gladiátor mal väčšiu šancu prežiť v aréne, než bola šanca rímskeho vládcu, že zomrie prirodzenou smrťou. Profesor technickej univerzity v Atlante Joseph Saleh spočítal, že za štyri storočia rímskeho cisárstva (od roku 14 do roku 395 n. l., keď sa ríša rozdelila na Západorímsku a Východorímsku) zomrelo 62 percent rímskych vládcov násilnou smrťou. Buď rukou vrahov, alebo v boji.
„Bolo to niečo ako hrať ruskú ruletu,“ hovorí o najvyššej méte mocenského boja v najmocnejšej ríši sveta.
Šialenec Caligula (vládol 37 – 41 n. l.)
„Nech ma nenávidia, len keď sa ma boja,“ hovorieval s obľubou muž s prezývkou Topánočka, latinsky Caligula, ktorý „tvár už od prirodzenosti strašnú a desivú robil úmyselne ešte divokejšou, učiac sa pred zrkadlom rôznym úškľabkom, naháňajúcim hrôzu“.
Tak ho aspoň vykreslil autor strhujúcich Životopisov dvanástich cisárov, historik a cisársky tajomník Gaius Suetonius Tranquillus.
Necelé štyri roky stačili tomuto tretiemu cisárovi, aby sa navždy zapísal do dejín. Nie spôsobom svojej vlády, ale osobným životom, ktorý je šokujúci aj po dvoch tisíckach rokov.
Z bojov o nástupníctvo staručkého cisára Tiberia, ktorý sa v posledných rokoch vlády ukrýval na Capri, vzišiel ako víťaz aj preto, že prežil. Intrigy vtedy často viedli nielen k pošpinenej povesti, ale jednoducho k smrti. Ostatne je možné, že nástup Caligulu na trón urýchlilo Tiberiovo udusenie vankúšom.
Caligula v cisárovej blízkosti vtedy naozaj bol. Okamžite sa ponáhľal do Ríma, kde bol privítaný s náležitou pompou, a odmeny rozdával plným priehrštím. A k chlebu patrili, samozrejme, hry, takže ľud mohol dlhé týždne sledovať tie najkrvavejšie gladiátorské zápasy, aké kedy videl.
Pre labilného dvadsaťpäťročného Caligulu bola však úporná snaha napraviť všetko od financií až po štátnu správu príliš veľkým náporom a začalo uňho prepukať šialenstvo. Veľa pil, užíval si so ženami aj s mužmi a neustále polihoval, pretože mu bývalo zle. A tak sa rozhodol ukázať Rímu ďalšie krvavé divadlo. Obvinil celý rad
priateľov či príbuzných zo všemožných zločinov a nechal ich popraviť alebo ich dohnal k samovražde.
„So všetkými sestrami pestoval nerestný styk a pri hostine ich verejne umiestňoval po svojej ľavici, zatiaľ čo manželka ležala po jeho pravici,“ píše Suetonius. Jeho najmilovanejšou ženou bola sestra Drusilla, ktorú po jej smrti nechal vyhlásiť za bohyňu a začal striedať ženy tak rýchlo, že Rím nestačil sledovať, kto je práve jeho manželkou alebo milenkou.
Za rok neskutočne rozhadzovačnej vlády navyše došli všetky peniaze, ktoré zanechal jeho predchodca. A tak cisár zdanil všetko, čo sa dalo, od svadieb po prostitúciu a podľa niektorých svedectiev nechal prevádzkovať „bordel“ priamo vo svojom sídle, len aby mu to vynášalo.
Mnoho bohatých Rimanov bolo zavraždených len preto, že sa cisárovi zapáčil ich majetok a šialený vládca začal „vysávať“ aj armádu, ktorej vojnová korisť putovala do jeho kasy. Utrácal za stavbu chrámov, ktoré slúžili na jeho uctievanie. Ako keby toho chcel po sebe nechať čo najviac, keď sa jeho vláda skončí.
A skončila sa rýchlo. Svojich príbuzných a vplyvných politikov odstraňoval ako na bežiacom páse a plánoval presídlenie do Alexandrie, aby sa úplne vymanil spod vplyvu senátu. Na podplácanie politikov neboli peniaze, a tak nezostalo iné, ako ich zastrašovať.
Pri gladiátorských hrách nechal stiahnuť plachty proti úpalu a ľudia sa museli piecť na slnku. Keď bolo drahé mäso, nechal šelmy kŕmiť väzňami. A keď predniesol slávny básnik dvojzmyselný verš, nechal ho upáliť priamo počas predstavenia. Dodnes sa vedú spory, či jeho týranie a zabíjanie protivníkov bolo dôsledkom chorobného sadizmu, alebo premysleným šírením strachu.
Veľa antických autorov ho opisuje ako nenávistného márnotratného šialenca, úplne opojeného mocou a presvedčeného, že je všemocným bohom. Dokonca svojmu koňovi daroval mramorovú stajňu aj „dom s čeľaďou a výbavou, aby mohli byť hostia, pozývaní koňovým menom, tým honosnejšie pohostení“, píše Suetonius s tým, že Caligula mal v úmysle vymenovať koňa aj za konzula.
Cisár prepadal čím ďalej, tým viac paranoidným predstavám o tom, že sprisahanci ho každú chvíľu zavraždia. Rím zažil upaľovanie a mlátenie senátorov aj jazdcov a ich rodín, z ktorých žiaden si nemohol byť istý životom. Bolo jasné, že Caligulovo tušenie už prestalo byť stihomamom, lenže cisár vo sv...
Zostáva vám 85% na dočítanie.