Sú staré viac než 3200 rokov a stále patria k výnimočným stavebným pamiatkam celého sveta. Dlho boli zaviate pieskom a takmer skončili pod vodou budovanej priehrady. Skalné chrámy Abú Simbel na juhu Egypta boli v šesťdesiatych rokoch 20. storočia pre výstavbu Asuánskej priehrady na Níle premiestnené o 200 metrov západnejšie a o 65 metrov vyššie.
Tento presun, ktorý bol dokončený pred pol storočím, 22. septembra 1968, a ktorý je považovaný za jeden z najväčších počinov archeologického inžinierstva v histórii, stál 42 miliónov dolárov. V roku 1979 boli chrámy zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Tieto núbijské skalné pamiatky z 13. storočia pred naším letopočtom vznikli v čase vlády faraóna Ramessa II. a jeho manželky kráľovnej Nefertari. Boli zasvätené najvyšším bohom Horného a Dolného Egypta, Amenreovi a Reharachtejovi. Chrámy boli pomyselnou vstupnou bránou do Egypta od juhu a mali symbolizovať jeho význam. Určené boli nielen k uctievaniu kultu egyptských bohov, ale aj kráľa a kráľovnej.
O premiestnení dvojice monumentálnych chrámov sa začalo uvažovať už v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď bolo rozhodnuté o stavbe Asuánskej priehrady. Prípravy na presun sa začali v roku 1959, stavba priehrady nasledovala o rok neskôr. Na záchranných projektoch sa podieľali odborníci z mnohých krajín, nechýbali ani československí. UNESCO vyhlásilo v roku 1960 aj akciu záchrany kultúrneho dedičstva Núbie.
Celý presun sa odohral v rokoch 1964 až 1968. Najprv sa musel pripraviť vyvýšený pahorok a spevniť podložie, aby chrámy udržalo. Samotné priečelie chrámov bolo zasypané pieskom a pokryté železnou sieťou, aby nedošlo k jeho poškodeniu. Vnútro chrámov bolo vyplnené dreveným lešením.
V roku 1964 sa začalo oddeľovanie chrámov od skalného lôžka a rozrezávanie na bloky ťažké 20 až 30 ton. Rezalo sa oceľovými pílami, šírka rezu nesmela prekročiť osem milimetrov materiálu, aby pri neskoršom zostavovaní nevznikli príliš široké medzery. Po novovybudovanej ceste bloky, naložené na špeciálnych podvozkoch, autá vyťahovali 200 metrov ďalej na západ a o 65 metrov vyššie.
Premiestnilo sa 1 042 blokov s celkovou hmotnosťou 15-tisíc ton, z toho 807 z veľkého chrámu a 225 z malého. Medzery medzi blokmi sa potom pri zostavovaní vyplnili maltovou zmesou v príslušnej farbe. Zrekonštruované bolo aj okolie a vzhľad krajiny. Do vnútra chrámov boli nainštalované bezpečnostné prístroje, sledujúce ťahy a tlaky.
Všetko bolo hotové 22. septembra 1968, keď egyptský prezident Džamál Abd an-Násir odhalil pred veľkým chrámom pamätný kameň ako pamätník medzinárodnej spolupráce.
Oba chrámy sú vytesané z hrubozrnného pieskovca svetložltej až ružovkastej farby. Väčší chrám je venovaný Ramessovi II.. Priečelie chrámu je vytesané do skaly v symbolickom tvare pylóna, je 33 metrov vysoké a 38 metrov široké. Pred ním sú štyri sediace kolosy, 20 metrov vysoké sochy Ramessa, ich tváre sú široké štyri metre (druhý kolos zľava je ale dosť poškodený).
Nad kolosmi sú sochy 22 sediacich paviánov, uctievajúcich vychádzajúce slnko. Medzi lýtkami kolosov a po ich stranách sú postavy členov kráľovej rodiny: matka, hlavná manželka, najvýznamnejší zo synov a dcér.
Terasou, kde sa striedajú sochy kráľa s figúrami sokolov, sa vstupuje dovnútra. Samotné priestory chrámu sú rozľahlé, ich dĺžka do vnútra pahorka je 63 metrov. Je tu veľká sieň s ôsmimi piliermi a sochami, potom ďalšie, menšie, a nakoniec kaplnka.
Chrám je orientovaný presne na východ a bol postavený tak, že dvakrát za rok, počas jarnej a jesennej rovnodennosti, ožiarilo vychádzajúce slnko sochy troch božstiev vytesané v západnej stene najzadnejšej kaplnky, ležiacej 65 metrov hlboko v skalnom masíve. Socha Ptaha, boha temnoty a podsvetia, zostávala vždy neosvetlená. Po presťahovaní sa tieto termíny posunuli na február a október.
O 200 metrov severnejšie je menší chrám manželky Nefertari. Jeho priečelie je popísané hieroglyfickými dedikačnými nápismi a kráľovskými titulmi. Je tu šesť výklenkov, v ktorých sú vytesané desaťmetrové sochy stojacich postáv. Na každej strane je faraón Ramesse II. a kráľovná Nefertari v podobe bohyne Hathor. Po stranách kráľa sú menšie sochy synov, po stranách kráľovnej sochy dcér. Na reliéfoch sú rôzne výjavy, napríklad kráľovskí manželia, ako obetujú bohom, či triumfálne scény kráľa.
Veľký chrám objavil pre západný svet v marci 1813 švajčiarsky cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt. Bol zaviaty pieskom, z obrovského komplexu vyčnievali iba vrcholky hláv sôch. Burckhardt o náleze informoval priateľa, amatérskeho archeológa Giovanniho Battistu Belzoniho, ktorý sa sem následne vydal. Belzoni začal postupne odhrabávať naviaty piesok, aby ako prvý v roku 1816 po dlhých tisícročiach vstúpil dnu.
