„Čo to bolo za muža? O čo mu išlo? Chcel mi ukradnúť hodinky?“ pýta sa vystrašená Alžbeta Bavorská svojej dvornej dámy, keď na nábreží v Ženeve spolu nastupujú na parník. Len pred niekoľkými okamihmi ju neďaleko odtiaľto napadol neznámy muž. Rozrušená rakúska cisárovná a uhorská kráľovná v tejto chvíli ešte necíti, že je zranená a už vôbec netuší, že jej zostáva len pár minút života.
Má šesťdesiat a časy, keď ju považovali za najkrajšiu panovníčku Európy sú už dávnou minulosťou. Ťažko sa s tým zmieruje, po Viedni kolujú chýry o jej drastických diétach, ktoré drží, aby si zachovala štíhlu postavu a mladistvý vzhľad. Únikom do akéhosi vlastného sveta akoby sa snažila vykompenzovať svoj nešťastný život. Na viedenskom dvore sa nikdy necítila dobre, manželstvo s Františkom Jozefom I. bolo pre ňu od začiatku nutnosťou, ktorú musela podstúpiť. A čím dlhšie ich zväzok trvá, tým viac sa jeden druhému odcudzujú.
Poslednou kvapkou bola tragická smrť ich syna korunného princa Rudolfa, ktorý v januári 1889 spáchal samovraždu. Alžbetu jeho strata hlboko ranila a odvtedy je ako vymenená. Odmieta sa zúčastňovať oficiálnych akcií, pobytu Viedni i manželovi sa vyhýba ako sa len dá a podniká čoraz dlhšie zahraničné cesty. Na začiatku septembra 1898 trávi niekoľko dní v Ženeve, odkiaľ plánuje odísť do Montreux.
V Ženeve sa v tom čase pohybuje aj 26-ročný Luigi Lucheni. Taliansky anarchista z duše nenávidí aristokratov, považuje ich za parazitov a po tom, ako dal kráľ Umberto I. v máji v Miláne krvavo potlačiť vzburu robotníkov, sa rozhodol, že obete pomstí. Ako? Zabije niektorého z významných aristokratov.
Pôvodného plánu, že sa vráti do Talianska a zavraždí kráľa, sa Lucheni musel vzdať, nemal totiž prostriedky na cestu. Vie však, že do Ženevy príde orleánsky vojvoda Filip. Obeťou bude teda on. Ani tento zámer ale napokon nevyjde, princ totiž zmenil plány a návštevu odriekol. Potom si ale mladý Talian v novinách prečíta o pobyte rakúskej cisárovnej v meste, i o tom, že býva v hoteli Beau-Rivage. Rozhodne sa, že už nič nenechá na náhodu a túto možnosť nesmie premeškať.
Desiateho septembra čaká Lucheni pred hotelom. Krátko po poludní Alžbeta v sprievode dvornej dámy Irmy Sztárayovej skutočne vychádza von a mieri k neďalekému prístavu. Mladík ide za nimi a keď obe dámy prichádzajú na nábrežie, priskočí k nim a cisárovnú bodne pilníkom do hrude.
Alžbeta spadne na zem, bolesť však necíti. Dvorná dáma a niekoľkí okoloidúci jej pomôžu na nohy a vystrašené cisárovná nastupuje na parník. Stále nechápe, čo sa to stalo, musia ju upokojovať. O pár minút sa však začne sťažovať na bolesť na hrudníku a vzápätí omdlie. Až vtedy si grófka Sztárayová všimne krvavú škvrnu na jej blúzke. Kapitán parníka dáva príkaz na okamžitý návrat. Cisárovnú sa ale už nepodarí zachrániť, privolaný lekár konštatuje smrť. Vrahov pilník zasiahol Alžbete osrdcovník.
Atentátnik je v tom čase už dávno v rukách polície. Odovzdali jej ho krátko po útoku okoloidúci, ktorí ho zadržali. Keď dozvie, že cisárovná zomrela neprejavuje absolútne žiadnu lútosť. Naopak, je šťastný, že mu jeho plán vyšiel. „Urobil by som to znova, pretože som anarchista, pretože som chudobný a pretože verím, že smrť každého bohatého je správna,“ vysvetľuje svoje motívy.
Presne dva mesiace po útoku stojí pred súdom a žiada, aby mu dali trest smrti. Chce sa stať mučeníkom. Svoju vinu nepopiera, výčitky nemá a zakaždým, keď zaznie meno jeho obete, reaguje grimasami a smiechom. Súd ho napokon posiela na doživotie za mreže, kde Luigi Lucheni v októbri 1910 spácha samovraždu.