Habsburský revolucionár: Jozef II. chcel monarchiu odbrzdiť, sám nakoniec priznal, že zlyhal

Išlo v podstate o banálny spor, no nie je vylúčené, že sa možno stal povestnou poslednou kvapkou, ktorá urýchlila jedno historické rozhodnutie. To však jeho aktéri nemohli tušiť.

Volali sa Marianus Herzog a Athanasius Stiepach. Dvaja mnísi, ktorí ušli z kartuziánskeho kláštora v Mauerbachu, adresovali cisárovi Jozefovi II. sťažnosť na preláta. Obviňovali ho, že zneužíva svoje postavenie, zanedbáva povinnosti, napríklad nekoná bohoslužby, dopúšťa sa tiež finančných machinácií, porušuje cisárske nariadenia a tak ďalej.

Ich ponosou sa zaoberala vyšetrovacia komisia, ktorá prostredníctvom dvorskej kancelárie predkladá 10. novembra 1781 panovníkovi záverečnú správu. Zistila síce, že väčšina obvinení sa nezakladá na pravde, a že práve Herzog bol pôvodcom mnohých problémov v kartúze, no zároveň konštatovala, že prelát skutočne nejde, najmä mladým rehoľníkom, dobrým príkladom a všeobecne, teda nielen v tomto kláštore, „mníšska disciplína a poriadok upadajú“. Je teda potrebné vykonať nápravu.

Ako na túto správu Jozef II. reaguje? Nevieme, no práve kontemplatívne rády považuje za zbytočné a netají sa tým, že ich v rámci svojich cirkevných reforiem mieni zrušiť. Tak či onak, kartúza v Mauerbachu sa o niekoľko týždňov stane jednou z prvých, ktoré tento osud postihne. A rovnako dopadne ďalších vyše 700 kláštorov v celej krajine.

Je to ďalší z radikálnych krokov, ktoré Jozef II. v poslednom čase urobil a ešte plánuje urobiť. Nariadenia s jeho podpisom pribúdajú doslova každý deň a niektoré sú vskutku prevratné. V októbri napríklad Tolerančným patentom vyhlásil slobodu náboženského vyznania, o dva týždne neskôr zrušil nevoľníctvo.

Takto nejako si to predstavoval, keď sníval o tom, čo všetko urobí, až raz bude vládnuť sám?

V tieni matky

Najstarší syn Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského na to čakal dlho. Mal 24 rokov, keď sa v lete 1765 po smrti svojho otca stal cisárom Svätej ríše rímskej. Bol to hrdý titul, to je pravda, no v tom čase už skôr reprezentatívny než znamenajúci reálnu moc.

K tej sa mohol dostať v dedičných habsburských krajinách, jeho matka však svoj pôvodný plán – stiahnuť sa po manželovej smrti do úzadia a vládu prenechať synovi – prehodnotila. Jozefa vymenovala „iba“ za spoluvládcu.

Ambiciózny, miestami až arogantný mladík s vervou revolucionára, túžiaci všetko reformovať, bol z toho roztrpčený. Mária Terézia naďalej držala opraty vlády pevne vo svojich rukách, zásadné rozhodnutia robila ona a jeho pozíciu videla skôr v rovine, že sa pri nej bude učiť panovať.

Obdobie Jozefovej spoluvlády s dominantnou matkou, vyznávajúcou tradičné hodnoty, tak bolo poznamenané neustálymi spormi, vzájomné vzťahy sa ocitli na bode mrazu a komunikovali spolu najmä písomne alebo cez prostredníkov. Keď jej však navrhol, že radšej odstúpi, rezolútne to zamietla.

Mária Terézia po manželovej smrti nepresunula bremeno panovnícky povinností na najstaršieho syna, ale urobil z neho iba svojho spoluvládcu, pričom hlavné slovo mala stále ona. Jozef II. to niesol veľmi ťažko. Pätnásťročné obdobie ich spoluvlády bolo poznamenané neustálymi spormi a vzájomné vzťahy sa ocitli na bode mrazu. Wikimedia Commons

​Jeden príklad za všetky, ilustrujúci ich diametrálne odlišný pohľad napríklad na fungovanie dvora a štátneho aparátu: Mária Terézia si potrpela na dôstojnú reprezentáciu, v Schönbrunne sa často konali veľké plesy a slávnosti a na tento účel ročne minula dva až tri milióny zlatých. Funkcie obsadzovala so zreteľom na pôvod, privilégiá starých aristokratických rodov zostávali nepísaným zákonom a u úradníkov si viac než pracovný efekt vážila vernosť.

Na druhej strane Jozef sa s averziou staval...