Belehrad 27. septembra 1947. Na II. kongrese Národného frontu Juhoslávie prednáša svoj referát statný muž v maršalskej uniforme. Oceľovosivými očami si premeria zhromaždenie, odkašle si a začne:
„Súdruhovia a súdružky... tento náš kongres, druhý po skončení vojny, má obzvlášť veľký význam, lebo na tomto kongrese už budú viditeľné rezultáty tých ohromných úsilí, ktorými naše národy budujú svoj štát.“
Po úvodných všeobecných odsekoch, ktoré zavŕši búrlivý potlesk, prechádza k samotnému referátu.
„Predložím tézy, ktoré odpovedajú vnútornému vývoju našej krajiny. Zdôrazňujem, že proces vnútorného vývoja je špecifický pre každú krajinu zvlášť. Nie je možné, povedzme aby sa to, čo sa stáva u nás, šablónovite prenieslo na iné krajiny a naopak. Ale jedno je správne, že je mnoho spoločného v boji pokrokových síl v každej jednotlivej krajine, a je to – že bojujú o mier, o lepší a šťastnejší život za opravdovú ľudovú demokraciu.“
Nasleduje dlhotrvajúci potlesk. Teda aspoň ak veríme útlej brožúrke s referátom, ktorá v roku 1948 vychádza u nás pod hlavičkou Spoločnosti priateľov FĽR Juhoslávie.
Už o niekoľko mesiacov ho však častujú všelijakými prívlastkami, medzi ktorými sa vyníma „krvavý pes“. A z československých tribún znejú celkom iné prejavy.
„V poslednej dobe sa vytvára v Európe nové ohnisko vojny, a to v titovskej Juhoslávii. Titovská Juhoslávia prešla rýchlym tempom do služieb západného imperializmu, predovšetkým imperializmu amerického a poslušne sleduje jeho zahraničnopolitickú líniu,“ hromží prezident Klement Gottwald.
Krátko pred Vianocami 1949 zas generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský horlí, že „rovnako tak bola odhalená Titova 'klika' špiónov a vrahov, ktorá sa odchýlila od správnej boľševickej cesty“.
O tri roky neskôr ten istý Slánský čelí obvineniu z buržoázneho nacionalizmu a svedkovia, z ktorých vo väzení takmer vymlátili dušu, poslušne opakujú naučené frázy a na otázku, kto mal byť československým Titom, ukazujú na niekdajšieho generálneho tajomníka. Ten napokon skončí s povrazom a obvinenie z titoizmu stojí hlavu niekoľko ďalších.
Samotný Josip Broz však podobnému osudu, ktorý mu chystal najmocnejší muž Sovietskeho zväzu, unikne. Smrť si ho totiž berie skôr, ako stihne podpísať rozkaz na likvidáciu vodcu juhoslovanských partizánov. Pritom jeho hlavu žiadal už Adolf Hitler.
Josip Broz Tito však ako mačka prežil všetky nástrahy a vytvoril kult, ktorý je rovnako obdivuhodný ako odsúdeniahodný.
Bystrý a nadaný
Pritom mohol skončiť skôr, ako poriadne začal. Z pätnástich detí Franja Broza a Marije, za slobodna Javeršek, totiž novorodenecký vek prekročilo iba osem. Siedmym v poradí bol práve malý Josip, ktorý sa na svet ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.