Keď vystúpite z autobusu na parkovisku v Hohenschwangau, už v prvom momente vám dych vyrazia dve veci – úchvatná panoráma bavorských Álp, nad ktorým sa čnie žltý hrad ako vystrihnutý z rozprávkovej knižky – a davy ľudí. Väčšina z nich však mieri vyššie, k hlavnému lákadlu tohto kraja. K tomu si však musíte ešte kilometer a pol vyšliapať strmou asfaltkou.
Pohľad, ktorý sa vám naskytne, je výnimočný – postupne sa pred vami vynorí v diaľke zámok obkolesený horami, v ktorých sa, podľa toho, ako sa cesta k nemu kľukatí, z času na čas stratí, aby sa opäť vynoril vždy väčší a väčší. Až sa napokon ocitnete priamo pod ním.
Neuschwanstein je jedným z tých miest, ktoré máte toľkokrát napozerané z rôznych idylických fotografií, že keď mu čelíte zoči-voči, zrazu sa cítite tak trochu oklamaní napriek nepopierateľnej majestátnosti, akou pôsobí. A vstupom to iba pokračuje. Musíte si sledovať čas svojej skupiny, s ktorou vás vpustia dovnútra vyzbrojených slúchadlami a malým „walkmanom“, ktorý vám vo vybranom jazyku komentuje, čo okolo vidíte. Bez ohľadu na to, či by ste si chceli napríklad detailnejšie pozrieť veľkorozmerné maľby v trónnej sieni alebo skúsiť na chvíľu zavrieť oči a predstaviť si, aké by to bolo, keby ste tmavými chodbami prechádzali o pol druhej ráno celkom sám. Nebodaj sa spýtať na niečo, čo v nahratom výklade spomenuté nie je. Šup-šup, na chrbát vám už dýcha ďalšia skupina. Za pol hodinku a trinásť eur ste vybavení. Samozrejme, ešte si môžete kúpiť puzzle alebo čokoládu s podobizňou onoho „čudáka“ Ľudovíta Bavorského, ktorý má toto všetko na svedomí.
Po tomto „behu“ po pamiatke sa nemôžete zbaviť pocitu, že priemerný slovenský hrad vám ponúka oveľa plnší zážitok. No najmä krútite hlavou nad tým, aká vie byť história kruto paradoxná. Ako sa z miesta, ktoré malo byť úkrytom pred davmi ľudí, stalo jedno z najnavštevovanejších miest v Nemecku, kde sa ročne premelie okolo 1,4 milióna návštevníkov. Ako sa stavba, ktorej nákladnosť jej autorovi v čase jej vzniku vyčítali, stala zlatým vajcom premeneným na mlynček na peniaze. A ako je dnes ten, ktorého kedysi vyhlásili za choromyseľného, ospevovaný ako nepochopená osobnosť. Tu je jeho príbeh.
Tragédia ukončená v jazere
„O pol jednej som sa narodil, o pol jednej chcem tiež zomrieť,“ to sú jedny z posledných slov, ktoré mal na pôde svojho rozprávkového zámku povedať. Ešte predtým odmenil 24-ročného pobočníka, ktorý pri ňom stál až do posledných chvíľ, sumou 1 200 mariek...
Zostáva vám 85% na dočítanie.