Muž, ktorému sa nepodarilo vrátiť do raja: Pre Tajovského bolo manželstvo ťažším frontom ako vojna

Vajanský, Hviezdoslav, Ondrejov... Slovenskí literáti si radi vytvárali „priezviská“ na mieru a inak to necítil ani mladý Jozef Alojz Gregor. Tajov, rodná dedina neďaleko Banskej Bystrice, mala v jeho vnímaní atribúty raja na zemi. Raja, do ktorého sa mu však – ako to už na svete býva – nikdy nepodarilo vrátiť.

Priamy muž

Narodil sa 18. októbra 1874 ako najstarší syn v mnohodetnej rodine obuvníka. Detstvo zväčša trávil u starých rodičov, ku ktorým sa neskôr aj natrvalo presťahoval – a po ňom aj pár ďalších z deviatich súrodencov. Od svojich ôsmich rokov bol z domu už v podstate natrvalo preč – najprv v školách v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom, potom ako učiteľ na rôznych dedinách.

„Do školy som nerád chodil, ale musel. I mať ma raz ubila, keď som vyhlásil, že nepôjdem do školy, ale na pílu robiť,“ spomínal vo vlastnom životopise. „Kamaráti mali už fajky, zarobili, v karty sa mohli zahrať a ja – drv maďarskú mluvnicu, daj sa učiteľom šticovať a sbieraj špačky popod panské okná a na tanec nechoď, lebo nemáš za čo dať milému dievčatku zahrať.“

Odpor k teórii a akademickým rečiam si v sebe inak prirodzene vysoko inteligentný muž niesol po celý život.

​„Tebe sa zdá, že ja nie som psychológ, lebo nelúštim teoretické problémy, drahá moja, problémy, o ktorých sa iní rozprávajú, lúštia ich, tie vo mne zhoria a ja vydávam až výsledky,“ reagoval na literárnu kritiku svojej manželky Hany Gregorovej, tiež spisovateľky, ako vo svojej monografii Tajovského obrodenecká moderna (Bratislava, Kalligram, 2005) uvádza literárna vedkyňa Marcela Mikulová.

Na vykreslenie celkovej osobnosti Jozefa Gregora Tajovského cituje v rovnakej knihe spomienku jeho priateľa Jána Hrušovského: „Prosté slová... To je to, čo charakterizovalo Tajovského nielen v jeho tvorbe, ale i v styku s ľuďmi. Za celý čas, čo som ho poznal – a trvalo to s väčšími-menšími prestávkami nejakých tridsaťpäť rokov – dával prednosť jasnej, priamej, mužnej reči. Neznášal afektáciu,

umelkovanosť v rozhovore bola mu priam trýzňou. Preto ho v niektorých kruhoch pokladali ak aj nie za surovca, tak aspoň za neokrôchaného, nedostatočne vychovaného dedinčana. A pritom nebolo láskavejšieho, miernejšieho človeka. Bol – aby som tak povedal – od gruntu dobrý. (...) Zato sa vedel poriadne nahnevať, keď sa stretol so sebeckosťou a podlosťou. Vtedy mu hlas zahrmel a z očú vyšľahovali blesky. Ale to boli len zriedkavé chvíle.“

Jozef Gregor Tajovský v mladosti. Slovenská národná knižnica-Literárny archív

​Možno zriedkavé, no postačovali na to, aby sa na žiadnom zo svojich učite...