Len týždeň po tom, ako 3. augusta 2008 infarkt ukončil život Alexandra Solženicyna, odhlasovala moskovská samospráva zmenu nariadenia, podľa ktorého musí od skonu známej osobnosti uplynúť aspoň desať rokov, ak chcú po ňom pomenovať ulicu. Od januára 2009 tak spája námestia Taganka a Andronjevskaja Ulica Alexandra Solženicyna.
Moskva tiež rozhodla, že na počesť známeho spisovateľa osadia pamätnú tabuľu. To, čo vyzeralo ako šľachetný úmysel, však nabralo zľahka cynickú podobu. Doska s charakteristickou podobizňou hlasného kritika konzumu totiž skončila vedľa McDonaldu. A jeho meno nesie niekdajšia Veľká komunistická ulica.
Ktovie, čo by Solženicyn povedal na tento výber. Ale možno by len rezignovane mávol rukou a povedal „nech“. Napokon, tých 89 rokov jeho pozemskej púte bolo podobných paradoxov plné. Pripomeňme si aspoň niektoré z nich.
Kozáci aj Ukrajinci
Solženicyn si nikdy príliš nedával pozor na ústa ani na ostré pero, ktorým zachytil množstvo epizód z pohnutej ruskej a sovietskej histórie. Mimochodom, na zamieňanie Sovietskeho zväzu a „jeho“ Ruska bol mimoriadne háklivý.
„Dozvedáte sa, napríklad, že Prahu prepadli ruské tanky a že ruské raketomety sú namierené priamo na Spojené štáty. Slová ,ruský´ a ,sovietsky´ sa majú k sebe ako človek a jeho choroba,“ vyhlásil napríklad v prejave k svojim susedom a spoluobčanom mestečka Cavendish v americkom štáte Vermonte vo februári 1977.
„Tomu, kto ochorel na rakovinou, nehovoríme ,rakovina‘... chápeme predsa, že choroba nie je previnenie, že je to pre človeka ťažká skúška. Komunistický režim je choroba, nákaza, ktorá sa už roky šíri po tejto zemi... Môj ľud, Rusi, trpí už 60 rokov a sníva o uzdravení...“
A ako mocne brojil proti komunistickému Sovietskemu zväzu a jeho zriadeniu, tak náruživo miloval Rusko so všetkými jeho hrdinstvami aj pokleskami a snažil sa ho vymaniť z totality.
Vášeň a vznetlivosť, s ktorou neraz vystupoval či reagoval na rôzne podnety, možno zdedil po predkoch. Jeho otec bol potomkom kozákov a slúžil ako dôstojník v cárskej armáde. No malý Alexander ho nikdy nevidel – zomrel po nešťastnom postrelení na poľovačke niekoľko mesiacov pred jeho narodením.
Otcov pôvod sa však odmalička naučil tajiť – v nepokojných časoch občianskej vojny, ktoré sprevádzali počiatky vlády boľševikov (a aj neskôr počas stalinskej éry), totiž mohol znamenať vážne problémy. Vyrastal v chudobných pomeroch s mamou a tetou, hoci jeho starý otec z matkinej strany bol zámožným sedliakom. Po nástupe Lenina k moci však bol jeho majetok znárodnený. Solženicynova matka Taisja mala ukrajinské korene, možno aj preto sa neskôr jej syn práve Ukrajincov na mnohých fórach zastával.
Zostáva vám 85% na dočítanie.