Takmer v každom príbytku významnejšieho zemana, mešťana a národného buditeľa visel portrét namaľovaný Petrom Michalom Bohúňom. Bol viac než len „fotografickým“ znázornením skutočnosti. Mal im dodať vážnosť a sebavedomie, ktoré utláčanému národu tak chýbalo.
Mladosť
Vo svojich maľbách znázorňoval revolučné výjavy z obrodného hnutia, osobnosti z radov národovcov, šľachticov aj drobných zemanov. Bohúň si uvedomoval, že v boji za práva Slovákov nemožno rozdeľovať.
Pre inšpiráciu nemusel chodiť ďaleko. Dostalo sa mu to vo vlastnej rodine, do ktorej 29. septembra 1822 prišiel na svet. Práve spojenie rodín evanjelického farára Jána Bohúňa a zemianky Jany Žofie Ambroziovej preklenulo rozdiel medzi neurodzeným a urodzeným pôvodom. Obom rodičom neprekážali pomaďarčení zemania.
Bohúň sa po maďarsky naučil na gymnáziu v Gemeri, kde študoval aj jeho mladší brat Ondrej Jozef. Tu sa Bohúňovo národné cítenie aktivizovalo, keď prijal vtedy módne slovanské označenie – meno Slavomil.
Počas štúdia na právnickej akadémie v Kežmarku získal odbornosť v oblasti jurisdikcie. Zároveň si osvojil výtvarné techniky a uskutočňuje prvé výtvarné pokusy. Ovplyvnila ho najmä spišská portrétna škola. Tematikou priľnul k štúrovcom, ktorých očaril už odvážnym obrazom Strach slovenských zbojníkov pred vojakmi.
Umelecká vášeň a odhodlanie vstúpiť do služieb národného hnutia silnela. Vzdal sa preto sľubnej kariéry župného úradníka. Načrtol si optimistickú budúcnosť spojenú s rozkvetom slovenského národa.
S týmto odhodlaním odišiel do Prahy, kam ho nasmerovali samotní štúrovci z obavy, aby v Budapešti či vo Viedni nebol odklonený od svojho poslania. Štúrovci pokladali umelcov za prepotrebných, no nemali dostatok prostriedkov na ich podporu. Prichádzajú ťažkosti a skepsa, či sa dokáže maľovaním uživiť.
Prvou prekážkou bola smrť otca, ktorý ho finančne podporoval. Bohúň sa musel vo veľkom meste postarať nielen sám o seba, ale aj o mlad...
Zostáva vám 85% na dočítanie.