Meno generála Ratka Mladiča (74), rodáka z východnej Bosny, sa stalo symbolom pre krutosti spáchané počas vojen v bývalej Juhoslávii. Dôstojník Juhoslovanskej ľudovej armády (JNA), ktorý si v stredu 22. novembra vypočuje pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) rozsudok za svoje činy, sa pritom stal jedným z najviac nenávidených aj obávaných veliteľov vlastne náhodou. Skoro celú kariéru totiž slúžil v Macedónsku a až v čase vypuknutia zrážok v Chorvátsku ho prevelili do Kninu.
Z mesta, ktoré sa neskôr stalo centrom Republiky srbská Krajina, neuznaného štátu chorvátskych Srbov, získal vtedy ešte plukovník Mladić prvé vojnové skúsenosti. Jednotky pod velením "jedného z najlepších stratégov JNA" sa v lete a na jeseň 1991 zapojili do bojov aj v prímorských mestách ako Šibenik alebo Zadar. Cez výraznú materiálnu prevahu aj pomoc polovojenských jednotiek zo Srbska sa však veci nevyvíjali úplne podľa predstáv juhoslovanského velenia.
Najprv pracoval ako sústružník
Sám Mladić podľa spomienok pamätníkov utrpel počas bojov pri meste Sinj ľahšie strelné zranenia a odvtedy takmer neodkladal ťažkú nepriestrelnú vestu, ktorá sa stala nevyhnutnou súčasťou jeho imidžu. V októbri 1991 bol ambiciózny Mladić povýšený na generálmajora, stále však bol len neznámym dôstojníkom. Už od štúdia na vojenskej škole ho sprevádzala povesť o nadaní pre strategické umenie. Nakoľko bola pravdivá, sa malo ukázať na jar 1992, keď sa stal najvyšším veliteľom bosnianskosrbskej armády.
Mladić sa síce v Bosne, teda v jednom z jej mnohých chudobných horských krajov, v roku 1943 narodil, väčšinu života však strávil inde. Jeho otec padol v radoch Titových partizánov tesne pred koncom vojny a Ratka so sestrou a mladším bratom vychovávala len matka. Rovesníci spomínajú na Mladiča ako na predčasne vyspelého chlapca, ktorý sa od mala staral o rodinný dobytok.
Na živobytie si krátko zarábal ako sústružník v Sarajeve, potom pätnásťročný Ratko Mladić narazil na inzerát ponúkajúci štúdium na vojenskej priemyslovke v Zemune pri Belehrade. A uniformu Mladić nosil ďalších viac ako 35 rokov. V roku 1961 sa zapísal na vojenskú akadémiu, kde patril medzi najlepších študentov a o štyri roky neskôr začal v Skopje dôstojnícku kariéru. Do začiatku 90. rokov vystriedal v Macedónsku niekoľko jednotiek a milovník včiel a medu pomaly postupoval po služobnom rebríčku.
Roky unikal pred spravodlivosťou
Začiatkom roku 1991 Mladić krátko pôsobil v dočasne upokojenom Kosove a potom už prišlo prevelenie do Chorvátska a začiatkom mája 1992 prevzal velenie jednotiek JNA v Bosne. Až do tej doby pritom s rodnou republikou nemal veľa spoločného, aj manželku Bosiljku, s ktorou mal syna Darka a dcéru Anu, spoznal v službe v Macedónsku. Vývoj v tom čase bežal exponenciálnym tempom a tak už 12. mája 1992 stál Mladić na čele štábu čerstvo založeného Vojska Republiky srbskej (VRS), ktoré prevzalo výzbroj i vojakov od JNA.
Niektorí ľudia, ktorí Mladiča bližšie spoznali, pritom tvrdia, že masaker v Srebrenici v júli 1995 nepriamo spôsobila aj samovražda jeho dcéry. Študentka medicíny Ana si vzala život v marci 1994 otcovou pištoľou, keď sa vraj dozvedela o jeho úlohe v etnických čistkách. A generálplukovník (povýšený bol v júni 1994) Mladić sa po jej smrti zatvrdil. V roku 1995 ním vedená armáda už ani napriek braniu rukojemníkov z radov vojakov OSN nestačila vzdorovať medzinárodnému tlaku a chorvátsko-moslimskej ofenzíve.
ICTY už v júli 1995 Mladiča obvinil z vojnových zločinov, trvalo však 16 rokov, než sa objavil pred sudcami v Haagu. Z čela bosnianskosrbskej armády nedobrovoľne odišiel v novembri 1996 - a potom sa po ňom zľahla zem. Napriek snahe medzinárodného spoločenstva Mladić dokázal najmä vďaka pomoci belehradských vojenských kruhov spravodlivosti dlho unikať. Starý chorý muž, len tieň niekdajšieho mocného vojaka, bol zadržaný v máji 2011 na severe Srbska. Súd začal 16. mája 2012 a procesné riadenie skončilo záverečnými rečami obžaloby a obhajoby vlani v decembri.