Zachmúrený pohľad Leonida Brežneva neveští nič dobré a aj z jeho správania je zrejmé, že je rozladený. Alexandrovi Dubčekovi, ktorý ho víta na peróne železničnej stanice, neuštedrí trojitý vášnivý bozk, ako má bežne pri takýchto príležitostiach vo zvyku. Iba mu chladne podá ruku. Krátko nato obaja, sprevádzaní svojimi početnými delegáciami, miznú za dverami neďalekej budovy, aby si tam sadli za rokovací stôl.
Je pondelok 29. júla 1968. Čierna nad Tisou, malé pohraničné mestečko, známe doteraz iba tým, že je tu veľké železničné prekladisko, sa zrazu ocitá v centre pozornosti nielen miliónov Čechov a Slovákov, ale doslova celého sveta.
A to je práve jeden z dôvodov Brežnevovej zlej nálady. Chcel, aby vzájomné rokovanie prebehlo v utajení. To sa však nepodarilo, noviny, rozhlas i televízia o ňom od prvého dňa informujú.
„Porušili ste dohodu. Ani len tie oznamovacie prostriedky si nedokážete ustrážiť,“ vyčíta najvyšší sovietsky predstaviteľ rozčúlene Dubčekovi a je to preňho ďalší dôkaz, že situácia v Československu je vážna.
Odkedy sa dostalo do područia Moskvy, ešte neboli vzájomné vzťahy medzi oboma krajinami také napäté. Odrazí sa to aj na samotných rokovaniach, ktoré namiesto jedného dňa potrvajú štyri. Nedôvera Sovietov voči československým súdruhom sa prejaví aj tým, že každý deň po skončení rozhovorov nastúpia do vlaku, ktorý ich odvezie o desať kilometrov ďalej, na druhú stranu hranice, aby sa ráno opäť vrátili do Čiernej nad Tisou.
No a rozpačitý bude aj záver stretnutia. Darmo Dubček a spol. sovietskych partnerov ubezpečujú, že v Československu nie je ohrozený režim a krajina nechce opustiť socialistický tábor. Brežnev je presvedčený, že tu prebieha kontrarevolúcia a treba proti nej rázne zasiahnuť.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.