Ako ste objavili skladateľa Jana Kapra?
Dozvedela som sa o ňom od svojej kamarátky Míši Vyoralovej, ktorá je muzikologička a huslistka a kedysi sa privydala do Kaprovej širšej rodiny. Robila o ňom tiež reláciu do Českého rozhlasu, a preto vedela, že existuje rodinný archív vrátane osmičkových filmov (desiatky rokov starý film na celuloidovom páse, pozn. red.). Opatrne sme ich vložili do premietačky a prvé, čo sme uvideli, bola postava prominentného skladateľa, ktorý sa plazí po lúke a obhrýza sedmokrásky. Nasledovali scény pádov lyžiarov, pri ktorých sme predpokladali, že sú to jeho priatelia. Jazdili v trojiciach cez nejaké šialené skokanské rampy s viazaním kandahár. Na sánkach a lyžiach tam jazdil aj Kapr, o ktorom sme vedeli, že mal v šestnástich rokoch úraz, keď spadol ako súťažný gymnasta z kruhov.
Čo ste o ňom dovtedy ešte vedeli?
Vtedy som vedela len to, že bol v komunistickom Československu asi najplodnejší autor masových piesní a propagandistickej hudby, za ktoré dostal vysoké vyznamenanie, Stalinovu cenu, ktorú vrátil v roku 1968. Prešiel hlbokou premenou, aj keď takých umelcov, ktorí v dobrej viere slúžili režimu a potom vytriezveli, pozná 20. storočie veľa. Kaprov príbeh je špecifický. Napríklad práve tým, že úraz na kruhoch takmer neprežil, a tak sa radikálne preorientoval na dráhu skladateľa.
V ktorej chvíli ste sa rozhodli, že sa práve tejto osobnosti chopíte ako režisérka?
Keď sa rozhodnem natočiť film, dosť mi to vstupuje do života, takže nad tým aj dlho rozmýšľam, ale keď som videla celý ten nikdy nezverejnený súkromný archív a viac a viac sledovala Kaprove filmové materiály, zaujalo ma, že Kapr mal filmový talent. Robil hudbu k propagandistickým filmom, ale s dosť významnými režisérmi – a zrejme aj preto netočil bežné amatérske domáce filmy. Sám seba zvečnil na mnohých záberoch, ale tak, že bolo zjavné, že dával inštrukcie manželke alebo kamarátom, ako to majú natočiť. S celou rodinou vytváral krátke hrané scény, často aj premyslené a vtipné, ktorých hviezdou bola Kaprova svokra – najlepšia postava z jeho filmov. Napríklad si pred kamerou nasadzuje umelé zuby a robí rôzne tančeky. Alebo si celá rodina vezme plavecké plutvy a potápačské okuliare a pri vianočnom stromčeku sa v nich začnú bozkávať. Takže ma prilákalo aj napätie medzi tým verejným a súkromným obrazom jeho osoby, tým, čo si ako politická figúrka točil doma. Zároveň ma bavilo, že sme sa cítili ako archeológovia, a premýšľala som, akým spôsobom môžeme porozumieť človeku prostredníctvom stôp, ktoré po sebe zanechal. Existuje po ňom totiž aj kopa korešpondencie, a to aj veľmi intímnych listov, ale zároveň aj listy prezidentovi Zápotockému.
Na akých propagandistických...
Zostáva vám 85% na dočítanie.