Československá delegácia, ktorá smeruje 21. júna 1945 do Moskvy, má pred sebou neľahké rokovanie. Premiér Zdeněk Fierlinger, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis a ďalší jej členovia sa tam majú stretnúť s predstaviteľmi poľskej vlády a pokúsiť sa zažehnať hroziaci susedský konflikt. Neuralgickým bodom je Tešínsko, oblasť, o ktorú sa obe krajiny sporia od roku 1919.
Jednej aj druhej strane je jasné, že dôležitejší než ich argumenty bude pre výsledný úspech postoj Moskvy. Československá delegácia sa na to pripravila a pri rozhovore so sovietskymi predstaviteľmi vyťahuje eso z rukáva. „Sme splnomocnení dohodnúť odstúpenie Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu a podpísať príslušnú zmluvu,“ oznamuje.
Po vyriešení otázky Tešínska, v posledný deň moskovského pobytu, tak Fierlinger a Clementis podpisujú medzištátnu dohodu, na základe ktorej sa spomínané územie, pred vojnou v Československu nazývané Podkarpatská Rus, stáva súčasťou ZSSR. V skutočnosti pritom išlo iba o formalitu, ktorá legitimizovala už niekoľko mesiacov existujúci stav.
Manželstvo z rozumu
Podkarpatská Rus sa stala súčasťou Československej republiky na základe saint-germainskej mierovej zmluvy v septembri 1919. Už rok predtým sa však na tomto spojení dohodli zástupcovia amerických Rusínov s Tomášom Garriguom Masarykom a plán odobrilo aj referendum medzi vysťahovalcami.
Spolužitie v jednom štáte malo byť obojstranne výhodné. Pre Československú republiku najmä strategicky, keďže získala spoločnú hranicu so spojeneckým Rumunskom. Rusíni zase
vstupovali do zväzku s nádejou na zlepšenie svojej situácie.
„Dá sa povedať, že s Československom prišlo na Podkarpatskú Rus 20. storočie. Na ilustráciu, kým v roku 1919 tam žilo 68 percent negramotných dospelých, tak do roku 1938 sa ich počet znížil pod 20 percent,“ povedal pred časom pre HN predseda Okrúhleho stola Rusínov Slovenska Ján Lipinský, podľa ktorého bola najmä v prvých rokoch pomoc českých odborníkov v tomto regióne nezastupiteľná....
Zostáva vám 85% na dočítanie.