Je považovaný za dvorného historika Gustáva Husáka. Aj preto, že ako jediný sa k nemu dostal aj po odchode do politického dôchodku a po revolúcii vydal jeho monografiu. Na udalosti po 21. auguste 1968 si Viliam Plevza spomína bez ružových okuliarov voči obom Slovákom, ktorí stáli na čele Komunistickej strany Československa. Kto z dvojice Husák Dubček podľa neho viac bažil po moci a ktorý bol niekdajšiemu režimu viac oddaný?
Keď sa povie 21. august 1968, čo sa vám ako prvé vynorí ako človeku a ako historikovi?
Spomínam si na to skôr ako obyčajný človek. V lete 1968 som bol v Prahe, kde sme v komisii pripravovali ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. A keďže som mal malého potomka, išiel som sa naňho pozrieť do Serede, kde sme vtedy bývali. Tam ma zastihlo oznámenie, že prišla nečakaná návšteva zo Sovietskeho zväzu. Medzi vojenskými vozidlami všetkého druhu som sa nejako dostal do Bratislavy. A v naivnej predstave, že oznámim, kedy sa vrátim do Prahy, som prišiel pred budovu vlády. Stála tam v podstate celá jednotka sovietskej armády, a keď som povedal, že chcem ísť dnu, tak sa len schuti zasmiali a povedali, že to nie je možné. Až neskôr som sa dozvedel, že celé osadenstvo úradu vlády bolo zadržiavané v pivnici a kádrovalo sa, koho pustiť a koho nepustiť von.
Báli ste sa?
Nemal som strach, lebo sme v spomínanej komisii, ktorej predsedal Husák, predpokladali, že k niečomu môže dôjsť. No bol som prekvapený dokonalou réžiou tohto aktu. Velitelia nechceli s nikým hovoriť, odmietali akékoľvek kontakty. Viem, že niektorí funkcionári Slovenskej národnej rady sa usilovali diskutovať. Ale boli tvrdí a nechceli komunikovať. Až neskôr sme sa dozvedeli prečo.
Prečo teda?
Pretože sa už na veľvyslanectve Sovietskeho zväzu v Prahe u Červonenka (Stepan Červonenko bol veľvyslancom ZSSR v Československu v rokoch 1965 – 1973, pozn. red.) pripravovalo vytvorenie takzvanej robotnícko – roľníckej vlády. Preto Sovieti nechceli rokovať s ľuďmi, ktorí boli spojení s oficiálnymi politickými a vládnymi štruktúrami.
Boli ste v tom čase v kontakte aj s Gustávom Husákom či Alexandrom Dubčekom?
Stretol som sa s Husákom, ktorý bol v Bratislave, bol veľmi rozhorčený a hovoril, že táto záležitosť sa musí riešiť politicky. Ja som si nevedel predstaviť, ako politicky vyriešiť otvorenú okupáciu bez ohlásenia. Husák to v tom čase tiež považoval za okupáciu a vravel, že treba rokovať s veliteľom tých vojsk, ktoré obsadili Bratislavu.
Ale ako ste spomínali, predstavitelia sovietskych vojsk diskutovať nechceli...
Nechceli. Husák zašiel na ústredný výbor strany, telefonovalo sa na rôzne útvary, na bratislavskú posádku. Táto skúsenosť potom pomohla aj mne si v tejto záležitosti zachovať triezve stanovisko, lebo mi bolo jasné, že bez dohody so sovietskymi vojskami nie je možné pokračovať v pojanuárovej politike. Lenže vo vedení strany boli ľudia, ktorí boli zapojení do celej réžie 21. augusta a tí mali iné plány. V tejto situácii som veľmi privítal, ako prezident Svoboda nechcel rokovať s predstaviteľmi takzvanej robotnícko-roľníckej vlády, ktorých doviedol na Hrad sovietsky veľvyslanec. Ale žiadal spojenie a priame rokovanie s Moskvou, čo Červonenko nemohol odmietnuť a dohodla sa známa moskovská schôdzka. Mňa osobne prekvapilo, že do delegácie, ktorá išla do Moskvy, si vybral aj Husáka.
Prečo?
Lebo bol v tom čase radov...
Zostáva vám 85% na dočítanie.