Adolf Hitler, skvelý manipulátor s úsudkom verejnosti i vrcholných európskych politikov, začal v septembri 1938 československo-nemeckú krízu zámerne a premyslene prehlbovať. Na rozdiel od československých politikov nepovažovali náčelníci našich branných síl vec republiky za stratenú a pripravovali armádu na vojnový konflikt, ktorý mohol vypuknúť v každom okamihu.
Vrcholná československá politická reprezentácia vrátane prezidenta republiky Edvarda Beneša na začiatku septembra zaujala voči prudkému vývoju vo vzťahoch k Nemecku a činnosti Sudetonemeckej strany (SdP) na území štátu veľmi opatrné postoje. Hlavnou rozhodovacou zásadou vlády bolo nedráždiť, nenechať sa vyprovokovať a pristúpiť na podmienky protistrany.
Velenie ozbrojených síl sa v politickom prostredí nepriaznivom pre silové akcie snažilo napriek tomu pripraviť československú armádu na konfrontáciu so silným nepriateľom.
Znamenie vojny
V pondelok 12. septembra 1938 o 17:00 dostali službukonajúci dôstojníci československých jednotiek od telefonistov či telegrafistov kódový pokyn 5050, ktorý znamenal, že všetci velitelia sa musia okamžite dostaviť na svoje pracoviská a predovšetkým povolať späť do posádok jednotky, ktoré sa z výcvikových dôvodov nachádzali mimo ubytovacích priestorov.
Takéto opatrenie bolo zásadné, pretože vývoj naznačoval, že v najbližšom čase môže ísť o hodiny. Adolf Hitler mal totiž v Norimbergu na 10. zjazde NSDAP predniesť prejav mimoriadneho významu.
Odozva na Hitlerovo vystúpenie prenášané rozhlasom bola zo strany ríšskych Nemcov a ešte viac ich sudetských súkmeňovcov jednak dopredu pripravená, a uvoľnila tiež stavidlo bezbrehého násilného fanatizmu časti nemecky hovoriaceho obyvatelstva československého pohraničia. Naplnení myšlienkami rasisticky motivovanej zlovôle o konečnom zúčtovaní s „podradnými“ Čechmi napádali oddiely Dobrovoľníckej ochrannej služby (Freiwilliger Schutzdienst) osadenstvo budov československej štátnej správy v pohraničí (colníkov, pasových úradníkov, pracovníkov pošt a občanov českej národnosti všeobecne).
V tom čase mala československá armáda v stave dva ročníky vojakov základnej služby a mužstvo v sile ďalšieho ročníka, ktoré bolo povolané na mimoriadne cvičenia v období mieru. Okrem zdokonaľovacieho výcviku záložníci nahrádzali vojakov odoslaných do pohraničia. Celkovo nosilo uniformu 244-tisíc mužov.
Druhé znamenie vojny
V utorok 13. septembra 1938 bolo o 23:00 jednotkám doručené ďalšie heslo: „Domobrana – Tatry neprovádějte“. Kód nariaďoval realizáciu plánu C, čo bola bojová pohotovosť ťažkého opevnenia, strážnych jednotiek, obsadenie ľahkého opevnenia mužstvom, začiatok bojovej činnosti hlásnej služby a teritoriálnej obrany proti lietadlám.
Súčasne boli všetky letecké sily presunuté na letiskové plochy mimo stálej základne. Začala sa preprava zásob munície a pohonných hmôt k vojskám. Vojaci hliadkovali pri mostoch. Nariadená bola aj ochrana poštových úradov s telegrafmi pred záškodníkmi.
Keďže vojenské spojovacie linky využívali civilnú káblovú sieť, bola nariadená pre tieto úrady nepretržitá služba. Plán C zároveň znamenal povolanie do služby vo vojsku ďalších 120-tisíc mužov. Početný stav brannej moci dosiahol zhruba 370-tisíc vojakov.
Stanné právo
Vláda republiky prijala okamžite opatrenia na potlačenie vzbury sudetských Nemcov. V okresoch najviac zasiahnutých terorizmom bolo vyhlásené stanné právo, ktoré umožňovalo vydať spravodlivosti, aj v podobe trestu smrti, každého, kto by sa akokoľvek vzoprel zákonnej štátnej moci.
Do oblastí zachvátených násilím boli vyslané motorizované československé jednotky. Zvýšená prítomnosť vojska v pohraničí, kde pohotovostné oddiely plnili policajné poriadkové úlohy, prispela až na výnimky k upokojeniu vývoja. Sudetonemecké polovojenské oddiely nedokázali klásť dobre vycvičeným československým vojakom odpor a väčšinou, spolu so špičkami už zakázanej SdP, ušli za hranice. Zo strachu z vojny utiekla za hranice aj časť obyvateľstva.
Tretie znamenie vojny
V sobotu 17. septembra o 16:30 bolo vojenským jednotkám odovzdané heslo Tatry. Náčelník hlavného štábu generál Ludvík Krejčí požadoval od politikov povolanie ďalších dvoch ročníkov zálohy, ale dostal povolenie, s ohľadom na medzinárodnú situáciu zvolať len jeden, čiže 80-tisíc mužov. Po ich nástupe, vystrojení a vyzbrojení bolo pripravených brániť vlasť už 460-tisíc príslušníkov všetkých zbraní.
V nasledujúcich dňoch boli delostrelecké útvary určené k obrane pohraničných pozícii vyslané do priestorov, z ktorých by mohli veľmi rýchlo zaujať svoje palebné postavenia. V pohraničí ženijné jednotky pripravovali deštrukcie mostov a iných objektov, ktoré mali cez vojnu sťažiť presuny vojsk agresora k hlavnému obrannému postaveniu. Na pohraničných železničných priechodoch prebiehali dôkladné prehliadky vlakových súprav zo zahraničia, aby sa na naše územie nedostali skupiny záškodníkov.
Letecký odbor ministerstva národnej obrany dostal za úlohu pripraviť útoky letectva na tankové a motorizované oddiely nepriateľa okamžite po prekročení štátnej hranice. Sila nemeckého útoku mala byť oslabená v samotnom zárodku.
Dvadsiateho septembra sa začal presun mierových divízií. Jednotky už rozmiestnené na hlavnom obrannom postavení dostali za úlohu zo všetkých síl zriaďovať v líniách ľahkého opevnenia protipechotné aj protitankové prekážky. Začalo sa tiež s hĺbením spojovacích okopov medzi objektmi opevnenia a budovaním palebných postavení pre kanóny a mínomety.
Britsko-nemecká cesta k mieru
Zvrat vo vývoji udalostí nepriniesli československé vojenské opatrenia, ani hladké potlačenie sudetského povstania, ale list predsedu britskej vlády Nevilla Chamberlaina, ktorý poslal nemeckému kancelárovi 14. septembra 1938. V siedmich riadkoch textu navrhol Chamberlain Hitlerovi osobné stretnutie na nemeckej pôde. Schôzka sa uskutočnila 15. septembra v Berchtesgadene v Bavorsku.
Podľa svedectva Hitlerovho tlmočníka to bol práve Chamberlain, kto vnukol jednoznačne vojnovo naladenému nacistickému diktátorovi myšlienku, ako vyriešiť záležitosť československých Sudet mierovou cestou. Demokrat Chamberlain po súhlase Hitlera s takýmto postupom odletel späť do Londýna a v nasledujúcich dňoch spolu s francúzskou vládou prinútil diplomatickým nátlakom vládu Československej republiky súhlasiť s vydaním území, kde tvorili viac než polovicu obyvateľstva Nemci, nacistickej totalitnej ríši.
Vo štvrtok 22. septembra sa Chamberlain, uspokojený československým ústretovým prístupom, vrátil do Nemecka, ale Hitler plán odmietol s tým, že Sudety musia byť odovzdané ríši okamžite a nie v lehotách, ktoré britský predseda vlády predpokladal. Britský premiér potom po večernom krachu osobného rokovania poslal ráno nasledujúceho dňa ríšskemu kancelárovi list, v ktorom vyjadril názor, že ak sa bude Nemecko naďalej vyhrážať násilím, nezostane Československu nič iné, ako klásť wehrmachtu pri vstupe na jeho územie odpor.
Mobilizácia!
Neústupnosť Hitlera voči časovému plánu predloženom britským predsedom vlády spôsobila, že Veľká Británia a Francúzsko na okamih stratili vieru v zmier bez vojny. Politické reprezentácie oboch štátov preto súhlasili s prípravou Československa na boj s Nemeckom vyhlásením všeobecnej mobilizácie.
Československým občanom oznámil rozhodnutie vlády rozhlas bez zbytočných prieťahov o 22:30 hod. 23. septembra 1938. Do služby vo vojnovej armáde boli povolaní všetci muži v zálohe do veku 40 rokov, pre niektoré služby aj starší. Prvý mobilizačný deň bol stanovený na 25. septembra 1938. Mnohí Česi a Slováci ale prišli k svojim útvarom už v priebehu niekoľkých málo hodín po zverejnení vyhlášky.
Vojaci aj občania vývoj udalostí chápali ako určité vyjasnenie bezvýchodiskového postavenia štátu. Po správe z 21. septembra o súhlase prezidenta Edvarda Beneša a predsedu vlády Milana Hodžu s dobrovoľným odstúpením pohraničia vypukli v republike masové demonštrácie a generálny štrajk. Hodžova vláda podala demisiu a nový premiér generál Jan Syrový bol vnímaný obyvateľstvom ako zástanca názoru, že o hraniciach sa nerokuje, o hranice sa strieľa.
Nástup záložníkov prebiehal spontánne, no usporiadane. Určité problémy na začiatku mobilizácie súviseli s príliš rýchlym príchodom povolancom k jednotkám. Príslušné evidenčné a výstrojné komisie ešte nepracovali. Muži prichádzajúci k útvarom si so sebou nezobrali jedlo na tri dni, ani prikrývky či jedálenské potreby, ako predpokladala vojenská správa, pretože v rozhlasovom hlásení sa tento oznam neobjavil. Vojenské jednotky skupiny A (prvosledové útvary určené na obranu hlavného obraného postavenia) sa podarilo zabezpečiť dostatočným počtom osôb, ťažnými zvieratami i motorovými vozidlami.
V nedeľu 25. septembra 1938 sa objavili prvé nedostatky v počtoch vojenských odborníkov, napríklad vodičov, pretože chýbalo množstvo povolancov nemeckej národnosti. Od 26. septembra začali niektoré útvary na Morave a na Slovensku zápasiť s nedostatkom koní a nákladných vozidiel. Vojenské vlaky (iné nejazdili) zo Slovenska prichádzali do Čiech s výrazným oneskorením. V priebehu 27. septembra sa veliteľské miesta snažili chýbajúce mužstvo vyrovnávať prebytkami, ak niekde vznikli. Postupne sa zvyšoval schodok v počte dopravných prostriedkov, tak konských povozov, ako aj nákladných áut.
Od 28. septembra sa prehĺbil nedostatok všetkých druhov dopravných prostriedkov. Situácia bola kritická. Viaceré útvary skupiny B (jednotky určené ako záloha) preto nemohli dosiahnuť bojovú pohotovosť. O deň neskôr sa podarilo zvýšiť počty osôb pri B jednotkách na tri štvrtiny predpísaných stavov aj tým, že boli do vojska povolaní muži starší ako 40 rokov. Vybavenie jednotiek nákladnými vozidlami bolo však zabezpečené len na 70 percent, navyše mnohé boli vo veľmi zlom technickom stave.
K 30. septembru 1938 bolo na obranu Československa pripravených v zostave štyroch poľných armád a zálohy hlavného velenia celkovo 14 zborov, 34 peších divízií, 4 rýchle divízie a 3 zvláštne skupiny v sile pešej divízie alebo neúplnej divíze.
Na čele I. armády s krycím názvom Havlíček (sídlom veliteľstva bola Kutná Hora), ktorá zabezpečovala obranu Čiech, stál armádny generál Sergej Vojcechovský; II. armáda Jirásek (Olomouc) vedená divíznym generálom Vojtechom Lužom zaisťovala obranu severnej Moravy; III. armáda Štefánik (Kremnica) na čele s armádnym generálom Josefom Votrubom mala na starosti obranu Slovenska a Podkarpatskej Rusi a IV. armáda Neruda (Brno) s veliteľom armádnym generálom Levom Prchalom zabezpečovala obranu južnej Moravy.
Proti Nemcom stálo 60 percent síl, Maďarom malo odolávať 17 percent a obranu pred Poliakmi tvorila iba dve percentá zo súhrnného množstva vojakov. V zálohe stála pätina z celkovo 1 128 000 mužov.
Pri obrane republiky sa počítalo aj s využitím zatiaľ vybudovaných a čiastočne vyzbrojených 260 ťažkých a 9 630 ľahkých objektov stáleho opevnenia.
Plán ústupu na Moravu a Slovensko
Československá spravodajská služba v septembri 1938 silu wehrmachtu celkovo precenila. Počet peších divízií odhadla na 33 (v skutočnosti ich bolo 34) a motorizovaných divízií na 5 (v skutočnosti 4). Významne precenila počet tankových divízií – 5 (v skutočnosti 3) a ľahkých divízií na 4 (reálne 2,5). Najväčšej chyby sa dopustila pri záložných silách, kde predpokladala existenciu 30 divízií oproti najviac 8 skutočne postaveným. Domobraneckých divízií napočítala 20 (reálne 21).
Lepšie sa podarilo rozpoznať sústreďovanie zoskupení nemeckých vojsk v priestoroch nástupu pre úder na československé územie. Hlavný nápor wehrmachtu mal smerovať podľa predpokladov (a aj skutočných nemeckých plánov) z bývalého Rakúska od Linzu na sever na Jindřichov Hradec a ďalej smerom na Nemecký Brod (dnešný Havlíčkov Brod) a Jihlavu.
Spomínaný priestor bránila československá 4. armáda s úlohou za žiadnych okolností neumožniť nepriateľovi prielom, pretože len pri takom vývoji situácie na južnom fronte bolo možné sťahovať jednotky zo západných a severných Čiech na druhé hlavné obrané postavenie (prebiehalo západne od Prahy a údolím Vltavy k Hlbokej nad Vltavou) a potom ďalej na Moravu a Slovensko.
Napriek viacerým nedostatkom sa ale k 30. septembru československá armáda nachádzala v dobrom stave a bola by za každých okolností pre wehrmacht silným protivníkom.
Poľský nôž do chrbta
Skoro ráno a predpoludním 30. septembra 1938 československé politické ale aj vojenské vedenie zvažovalo ďalší postup po oznámení výsledku konferencie v Mníchove. Politické reprezentácie Francúzska a Veľkej Británie sa síce fakticky postavili na stranu Nemecka, ale s určitou nádejou sa dalo predpokladať, že v prípade aspoň čiastočne úspešnej obrany štátneho územia pred nacistami dôjde v oboch demokratických mocnostiach k zmene spoločenskej aj mocenskej situácie v prospech odporcov dohôd s historicky dlhodobo agresívnymi Nemcami a odklonu od hanebnej politiky zmierovania sa s Hitlerom.
Všetky československé nádeje ale udusil postoj Poľska. Varšava v ultimátach posielaných československej vláde od 21. septembra po vzore nacistického Nemecka žiadala okamžité odstúpenie československých území, na ktoré si poľský štát robil od roku 1918 nárok.
Tým, že Poľsko nezachovalo neutralitu, ale zaujalo postoj vyslovene nepriateľský, čo dokázalo presunmi vojenských jednotiek tesne k spoločnej hranici, ocitla sa československá branná moc v bezvýchodiskovom postavení. Aj nekoordinovaný úder wehrmachtu a slabej poľskej armády naše ozbrojené sily nemohli v žiadnom prípade vydržať dlhšie ako niekoľko dní. Ani prípadná pomoc Sovietskeho zväzu by potom veci Československa už nepomohla.