Keď v roku 1911 prebiehalo vo Veľkej Británii sčítanie ľudu, narazili komisári v jednom z londýnskych domov na problém. „Keď nemôžem hlasovať vo voľbách, tak so mnou nerátajte ani pri tomto. Berte to tak, že neexistujem!“ rázne ich medzi dverami odbila staršia dáma.
Bola to Emmeline Pankhurstová, líderka britských sufražetiek. Členky tohto radikálneho krídla feministického hnutia si dali názov podľa slova, ktoré bolo ich hlavným programom. Suffrage. Volebné právo. To, čo ženy nemali. A bojovali zaň s neobvyklou razanciou, pričom na zákony ohľad nebrali.
Bol to nielen tvrdý, ale aj dlhý boj. Už v roku 1889 založila Emmeline Pankhurstová Ženskú ligu za volebné právo, pod hlavičkou ktorej organizovala po celej krajine verejné zhromaždenia a demonštrácie. Získavala síce čoraz väčšiu podporu, smrť manžela a existenčné problémy ju však po prinútili tieto aktivity na pár rokov prerušiť. Vrátila sa k nim až v roku 1903, keď sa presťahovala z Manchesteru do Londýna.
Aj vďaka jej aktivitám a pôsobeniu ďalších feministických organizácii dospela začiatkom 20. storočia situácia v Británii do štádia, keď sa zdalo, že muži by mohli ženám volebné právo priznať. Bola to však iba ilúzia, predmetná zákonná úprava zostala napokon iba v rovine debát. Emmeline Pankhurstová sa teda rozhodla znovu vytiahnuť do boja. Založila Ženskú sociálnu a politickú úniu a spolu s dcérou Christabel sa zakrátko stali najznámejšími a aj najtvrdšími bojovníčkami za volebné právo pre ženy.
Tešili sa masovej podpore, organizácia mala zakrátko takmer štvrť milióna členiek a sufražetky sa na rozdiel od minulosti už neobmedzovali iba na usporadúvanie verejných zhromaždení a demonštrácií. Ich protestné akcie nadobúdali miestami až militantnú podobu. V lepšom prípade iba prenikali do parlamentu a rušili jeho zasadnutia, prípadne sa pripútavali reťazami k plotu Buckinghamského paláca, nevyhýbali sa však ani násiliu. Na uliciach fyzicky útočili na členov vlády a parlamentu, vybíjali okná na verejných budovách, zakladali požiare.
Viaceré sufražetky, vrátane Emmeline Pankhurstovej, sa za podnecovanie verejných nepokojov dostávali za mreže. Keď ju takto v roku 1908 prvýkrát postavili pred súd, bránila sa slovami: „Nechceme zákony porušovať, chceme ich zmeniť.“. Boj ale viedli aj vo väzení, kde organizovali protesty a držali hladovky.
„Naša otvorená vojna s vládou mala rôzne formy, na mušku sme si napríklad zobrali pošty. V novinách sa množili správy o záhadných prípadoch týkajúcich sa listových zásielok, ktoré sa objavili v Londýne, Liverpoole, Birminghame a ďalších mestách. Ľudia ich dostávali zničené chemikáliami alebo nečitateľné, často boli na obálkach začiernené adresy. Neraz sa stalo, že poštárovi vzbĺkol v rukách balík. Odhadujem, že sme takto poškodili alebo zničili viac než päťtisíc poštových zásielok,“ približovala neskôr vo svojich pamätiach niektoré formy boja sufražetiek Emmeline Pankhurstová.
Ich pozornosti neunikli ani telefóny a telegrafy a v roku 1913 na viacerých miestach v Londýne prerezali káble, čím prerušili spojenie medzi hlavným mestom a zvyškom krajiny. Všetko zavŕšila samovražda Emily Davisonovej, ktorá sa s trikolórou sufražetiek v ruke vrhla počas dostihov v Epsome pred bežiaceho koňa a utrpela ťažké zranenia, ktorým o niekoľko dní podľahla. Efekt jej činu bol presne taký, ako chcela – verejná samovražda šokovala nielen Britániu, ale celý svet.
„Vláda nás vyzývala, aby sme s tým prestali, my sme však pre ňu mali iba jedinú odpoveď: Zastaviť to môžete len vy, tým, že priznáte ženám volebné právo,“ napísala v pamätiach Pankhurstová.
Útlm militantných aktivít bojovníčok za volebné právo priniesol až rok 1914 a vypuknutie prvej svetovej vojny. Počas nej síce sufražetky svoje aktivity obmedzili, nezostali však v ústraní. V snahe prispieť k víťazstvu Británie v konflikte vyzývali ženy, aby nastúpili na pracovné miesta, ktoré sa uvoľnili po odchode mužov na front, organizovali podporné zhromaždenia, či finančné zbierky.
A práve v poslednom roku globálneho konfliktu sa britské sufražetky dočkali aj svojho víťazstva. Parlament 6. februára 1918 prijal zákon, ktorý ženám zaručoval volebné právo. Hoci nebolo všeobecné, išlo o zlomový moment. Na základe zákona sa totiž vo volebných zoznamoch objavilo osem miliónov britských žien, ktoré spĺňali stanovenú podmienku, teda že boli staršie ako 30 rokov.
Nasledovala ďalšia zákonná úprava, ktorá umožnila ženám vo voľbách aj kandidovať. Prvou členkou britského parlamentu sa vďaka tomu v roku 1919 stala Nancy Astorová. Winston Churchill spomínal, že ho jej prítomnosť v snemovni dlho uvádzala do rozpakov a pri stretnutí s ňou sa dokonca červenal. Vraj to bolo pre neho rovnako šokujúce, ako keby mu žena vtrhla do kúpeľne vo chvíli, keď je práve nahý.
Desať rokov po prvom zákone, vďaka ktorému mohli voliť, sa napokon britské ženy dočkali úplného zrovnoprávnenia s mužmi, keď sa vek voličiek znížil z 30 na 21 rokov.