Kasárne v Brne-Žideniciach sa mali 22. januára 1933 stať miestom, kde sa začnú písať nové dejiny Československa. Aspoň tak si to predstavovali niektorí členovia a prívrženci Národnej obce fašistickej, politickej strany bez väčšieho významu a výraznejšieho dosahu. Najmä jeden z nich, bývalý poručík československej armády 29-ročný Ladislav Kobsinek. Kasárne, v ktorých sídlil 43. peší pluk a v jeho plánoch hrali dôležitú úlohu, si nevybral náhodou. Dôverne ich poznal, práve tu totiž pôsobil, predtým ako ho pre fašistické názory z armády prepustili.
Na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia vrcholila aj v Československu hospodárska kríza. Jedným z dôsledkov zlej sociálnej situácie obyvateľstva bola zvyšujúca sa podpora politických síl, ponúkajúcich rýchle, jednoduché a rázne riešenia. Medzi miliónom nezamestnaných lovili svojich prívržencov najmä komunisti, „ušlo“ sa však aj stranám z protipólu politického spektra.
Jednou z nich bola Národná obec fašistická, na čele ktorej stál od svojho vyhodenia z armády generál Radola Gajda. V roku 1929 priviedol stranu do parlamentu, keď v rámci širokej koalície získala vo voľbách za takmer 71-tisíc hlasov tri poslanecké mandáty. O šesť rokov neskôr už ju pri hlasovaní podporilo viac než 167-tisíc voličov, čo síce počet mandátov zdvojnásobilo, na výraznejší politický vplyv to ale bolo stále málo. No a práve v období medzi voľbami došlo k udalosti, výsledkom ktorej malo byť prevzatie moci v štáte fašistami.
Akciu viedol fanatický člen NOF Ladislav Kobsinek, ktorý vypracoval nasledujúci plán: s ozbrojenou skupinou prepadne kasárne v Brne-Žideniciach, ovládne ich a získa zbrane, vzápätí sa k nemu pridajú tamojší vojaci i ďalšie posádky, obsadia kľúčové body v meste, a potom spolu potiahnu na Prahu, kde zvrhnú vládu a na čelo štátu sa postaví generál Gajda.
Spomínané kasárne si pre svoj zámer nevybral náhodou. Jednak tu pred svojím prepustením z armády slúžil, a tak dôverne poznal prostredie či rozmiestnenie stráží, a okrem toho počítal aj s ďalším faktorom. V polovici januára odišiel do zálohy celý jeden ročník brancov a v kasárňach boli prevažne iba nováčikovia, ktorí ešte neprešli výcvikom. Malo ísť teda o ľahkú korisť.
„Mužstvo“ na svoju akciu zregrutoval Kobsinek v juhomoravských dedinách, v regióne, kde mala fašistická strana pomerne vysokú podporu. Nie všetci chlapi, ktorí v predvečer plánovaného prevratu mierili v autobusoch do Brna, boli však informovaní o tom, čoho sa majú zúčastniť. Väčšina z nich bola v tom, že idú na schôdzu strany.
Keď však prišli na miesto zrazu neďaleko kasární, čakalo Kobsinka nemilé prekvapenie. Namiesto očakávaných niekoľkých stoviek mal k dispozícii len asi 70 chlapov. Skupina, ktorá mala v rovnakom čase zaútočiť na ďalšie kasárne (10. pešieho pluku) dokonca vôbec neprišla. Navyše, niektorí z mužov, keď sa dozvedeli o čo ide, chceli vycúvať. „S vojakmi je všetko dohodnuté, nebudú klásť žiadny odpor,“ presviedčal ich Kobsinek, a keď ani to nepomáhalo, vytiahol pištoľ a použil hrozby.
Tridsať minút po polnoci 22. januára pučisti, vyzbrojení revolvermi a nožmi, zaútočili na kasárne. Preliezli plot a podarilo sa im dostať až k strážnici. Službukonajúceho vojaka, ktorý sa pokúsil vyhlásiť poplach premohli. Pri ďalšej potýčke už ale takí úspešní neboli. Práporčíkovi Josefovi Janouškovi sa podarilo presile uniknúť, čo sa s ohľadom na ďalší vývoj udalostí ukázalo ako rozhodujúci moment. Práve on totiž v kasárňach vyhlásil poplach.
Útočníkom sa síce zatiaľ podarilo obsadiť sklad zbraní a zmocniť sa pušiek a nábojov, keď však chceli kasárne dostať pod kontrolu, zistili, že čelia veľkej presile. V budove poddôstojníckej školy vypukla prestrelka, v ktorej bol jeden z pučistov zabitý. Jeho smrť a odpor, na ktorý narazili spôsobil, že ďalší sa postupne dali na útek a celá diletantsky pripravená akcia sa napokon skončila po približne hodine fiaskom.
Do kasární medzitým prišli aj vyšší dôstojníci, ktorí sa ujali velenia, a takisto policajti. O druhej nadránom tak bol celý priestor dôkladne skontrolovaný a dve desiatky pučistov, ktorým sa nepodarilo ujsť, skončili v rukách polície. Výsledkom Židenického puču, ako sa neúspešný pokus o prevrat označuje, bol napokon jeden mŕtvy na strane útočníkov a štyria zranení.
Ešte v priebehu noci a na druhý deň ráno sa podarilo zadržať aj tých účastníkov útoku, ktorým sa z kasární podarilo ujsť. Nepodarilo sa však dostať Kobsinka, ktorý akcii velil. Ako sa ukázalo, z kasární ušiel vo chvíli, keď sa vojaci postavili na odpor a on pochopil, že proti nim neuspejú. Mužov, ktorých predtým zverboval a presviedčal, že ich akcia vyjde, jednoducho ponechal osudu. Cez Rakúsko sa mu podarilo ujsť do Juhoslávie, odkiaľ ho ale vypovedali do Rumunska, ktoré ho neskôr vydalo československým orgánom.
Zatknutý bol aj Radola Gajda, ako vodca Národnej obce fašistickej, ktorý však popieral, že by s útokom na kasárne mal čokoľvek spoločné. „Keby som tam bol, tak Kobsinka na mieste zastrelím,“ tvrdil vraj. V apríli 1933 ho napriek tomu postavili pred súd a spolu s ním ďalších 60 ľudí, zapojených do pokusu o fašistický prevrat.
S najvyšším trestom odišiel Kobsinek, ktorý bol odsúdený na šesť rokov väzenia, ďalším účastníkom prepadu súd vymeral niekoľkomesačné tresty. Gajda bol jedným z jedenástich obžalovaných, ktorých napokon súd oslobodil. Hoci sa zdalo, že je to bodka za celým prípadom, nebolo to tak. Štátne orgány, vrátane Hradu neboli s verdiktom spokojné a v odvolacom konaní vo februári 1934 sa tak prípad dostal pred Najvyšší súd v Prahe.
Jeho rozsudky už boli tvrdšie – Kobsinek dostal za prípravu a uskutočnenie pokusu o puč 12 rokov, Gajda šesť mesiacov za to, že o plánovanej akcii vedel a neoznámil to štátnym orgánom. Väčšine ďalších odsúdených sa tresty zdvojnásobili.