Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa začal pred 55 rokmi, znamenal prelomový okamih v moderných dejinách katolíckej cirkvi. Podľa odborníkov priniesol najvýraznejšiu cirkevnú reformu od takzvaného konštantínskeho obratu v 4. storočí, ktorým sa začal proces prerodu kresťanstva na štátne náboženstvo, a reformácie. Cirkev sa na zasadnutí, ktoré trvalo tri roky a dva mesiace, rozhodla otvoriť modernému svetu a vnútorne sa reformovať.
S myšlienkou zvolania koncilu prišiel Ján XXIII. v januári 1959, tri mesiace po tom, ako bol zvolený za pápeža. Prípravy naň trvali tri roky a hlava cirkvi narážala pri presadzovaní tém, o ktorých sa malo rokovať (najmä v prípade ekumenizmu), na pomerne silný odpor prípravných komisií. Tie tvorili z väčšej časti biskupi a predstavitelia rádov a boli pod silným vplyvom kúrie.
Na rokovanie koncilu, ktoré malo prebiehať v latinčine, bolo napokon pripravených 69 tém. Ján XXIII. sa pripomienok k nim zdržal, chcel dať priestor pre voľné a samostatné rokovania. Jasnú predstavu mal o dĺžke koncilu. Mal trvať krátko.
V deň slávnostného otvorenia, 11. októbra 1962, sa Bazilika sv. Petra zmenila na obrovskú rokovaciu sálu. Po bokoch hlavnej lode chrámu boli umiestnené 90 metrov dlhé tribúny, ktoré viac než 2 500 kardinálov, arcibiskupov, biskupov, opátov, prelátov a ďalších duchovných zo 133 krajín. Boli medzi nimi aj budúci pápeži Ján Pavol I., Ján Pavol II. (v tom čase ako biskupi) a Benedikt XVI. (ako jeden z teologických konzultantov koncilu).
Československo zastupovali šiesti vysokí cirkevní predstavitelia, medzi nimi aj traja biskupi zo Slovenska - Ambróz Lazík, Eduard Nécsey a Róbert Pobožný.
K najzásadnejším rozhodnutiam koncilu patril dialóg s vyznávačmi ortodoxného alebo protestantského poňatia kresťanstva či dokonca s nekresťanskými cirkvami, predovšetkým s Židmi a moslimami. Cirkev se tiež, okrem iného, rozhodla nahradiť pri bohoslužbách latinčinu národnými jazykmi a obrátila svoju pozornosť aj na neveriacich.
K ďalším významným rozhodnutiam Druhého vatikánskeho koncilu patrilo schválenie udeľovania diakonského svätenia ženatým mužom, koncil podčiarkol aj úlohu laikov a medzi najvýraznejšie teologické vyjadrenia patrí potvrdenie svätosti biskupského svätenia.
Cesta k revolučným zmenám ale bola mimoriadne dlhá a dramatická, pretože pápež Ján XXIII. mal veľa odporcov. Oproti pôvodnému očakávaniu sa tak koncil natiahol a namiesto jedného zasadacieho rokovania ich mal štyri a skončil sa až po troch rokoch a dvoch mesiacoch v decembri 1965. Medzitým došlo aj k zmene na Petrovom stolci, keď Jána XXIII., ktorý v júni 1963 zomrel, nahradil na čele cirkvi Pavol VI..
