Vypuknutie druhej svetovej vojny zastihlo Emila Perka ako veliteľa delostreleckého pluku. Armádu mal takpovediac v krvi – narodil sa do vojenskej rodiny a týmto smerom sa uberali aj jeho ďalšie kroky. Či už to bola nižšia vojenská reálka v Marosvásárhely (dnešné Târgu Mureş v Rumunsku), ktorú začal navštevovať ako desaťročný, alebo dôstojnícka škola v Hraniciach na Morave, kam nastúpil po skončení prešovského gymnázia v roku 1923.
Nasledovalo stúpanie po rebríčku hodností a skúsenosti doma aj v zahraničí. A hoci sa po vzniku samostatného Slovenska pod patronátom hitlerovského Nemecka zúčastnil na bojoch proti Sovietskemu zväzu, vnútorne cítil, že toto nie je práve strana, ktorej by mal byť zaviazaný.
Ako si pred časom pre Hospodárske noviny zaspomínala jeho dcéra Emília, „otec nebol síce priamo zapojený do príprav Povstania, no cítil, že sa niečo deje“. Emília Perková mala v lete 1944 dvanásť rokov a jej otec, v tom čase podplukovník, bol veliteľom 5. taktickej skupiny 1. Československej armády na Slovensku, ktorá mala na starosti oblasť Turca.
„Dvadsiateho šiesteho augusta prišiel na martinskú posádku osobne generál Ján Golian. Oznámil, že sa chystá ozbrojené povstanie a chcel vedieť, či sa posádka k nemu pridá,“ spomína bývalá zdravotná sestra. Odpoveď vojakov bola jednoznačná – samozrejme, áno. A hoci situácia bola vyostrená, ešte nikto netušil, že už o tri dni sa všetci zúčastnení ocitnú v boji. Martinská epizóda Povstania mala totiž krvavú predohru.
Keď Ott nie je Otto
Už na druhý deň po prísahe vernosti slovenskej armáde nastali problémy. „Vo vlaku sa z Rumunska cez Slovensko do Nemecka presúvala rodina nemeckého dôstojníka,“ hovorí Emília Perková.
Zo zvolenskej stanice hlásili, že do Martina príde vlak s generálom Ottom. Smutná zhoda okolností a mylná informácia však mali tragické následky. V rýchliku totiž nesedel generál Paul von Otto, ale „len“ podplukovník Walter Ott. Spolu so ženou, s dvoma dcérami a s malým sprievodom ich na stanici v Martine vysadili.
V napätej atmosfére volal Ott Emilovi Perkovi ako veliteľovi tamojšej posádky s prosbou o ochranu. Keďže ten nechcel, aby sa prípravy Povstania zbytočne komplikovali, nechcel Nemcov dráždiť. Telefonicky Otta upokojoval a na stanicu poslal jedného z podriadených, aby situáciu vyriešil a vlak aj s „problematickými“ pasažiermi poslal ďalej.
„Cestou na stanicu však dotyčný stretol jedného z partizánov, ktorí operovali v oblasti Turca. Ten ho zaprisahal, aby Nemcov nepustil, že ich chcú zajať,“ hovorí Emília Perková, podľa ktorej tak dotyčný jednoznačne porušil rozkaz, ktorý dostal od svojho nadriadeného. Vlak sa síce z Martina pohol ďalej, no Waltera Otta aj s rodinou a so sprievodom odviedli do martinských kasární, kde mali pod domnelou ochranou prespať.
„Otec bol z toho nešťastný, lebo tak bola do celej záležitosti zatiahnutá armáda, čomu chcel zabrániť,“ spomína Emília Perková.
Ešte v tú noc odišiel do Sklabine, kde mali sídlo partizáni a snažil sa s ich veliteľom Veličkom situáciu vyriešiť. „Dohodlo sa, že na druhý deň akože prepadnú kasárne a Nemcov zajmú.“
Ráno však prinieslo iný scenár. Nemeckú rodinu a ich ozbrojený sprievod čakalo nádvorie plné vojakov so zbraňami. Dodnes nie je celkom jasné, od koho smeroval prvý výstrel, mal to vraj byť jeden ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.