Stíhačka Hawker Hurricane nebola modernejšia, rýchlejšia či hádam lepšie vyzbrojená než slávnejší Supermarine Spitfire. Napriek tomu práve hurricany s pláteným poťahom zohrali hlavnú úlohu pri obrane pred nemeckými náletmi počas roku 1940 a ich piloti sa asi najviac zaslúžili o víťazstvo v bitke o Britániu.
Prvé exempláre lietadla, ktoré vzniklo tak trochu napriek prvotnému nezáujmu jeho velenia, si začalo britské Kráľovské letectvo (RAF) preberať 25. decembra 1937.
Továreň Hawker, ktorá patrila slávnemu leteckému konštruktérovi z prvej svetovej vojny Thomasovi Sopwithovi, svoj jednoplošník najprv vyvíjala „na vlastnú päsť“. Na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia ešte vládli na oblohe veľmi obratné dvojplošníky s pevným podvozkom - a konzervatívne založení predstavitelia armády o novinky veľmi nestáli.
Konštruktér Sydney Camm mal ale iný názor a vďaka podpore továrne mohol, napriek vyhýbavému postoju vlády, vyvíjať stroj, ktorý by lepšie vyhovoval novej dobe.
Napätá medzinárodná situácia i úspešné zahraničné projekty jednoplošných stíhačiek (už lietajúci sovietsky Polikarpov I-16 alebo práve vyvíjaný Messerschmitt Bf 109) ale prinútili ministerstvo letectva zmeniť názor.
V rámci snahy o rýchlu modernizáciu RAF si tak na jeseň 1934 úradníci na základe Cammovho úsilia objednali nový stíhací jednoplošník. Špecifikácie takmer presne zodpovedali už vyvíjanému lietadlu, len guľomety mal Hawkerov stroj sprvu iba štyri, namiesto požadovaných ôsmich.
Ešte bezmenné lietadlo bolo hotové v auguste 1935, potom ho mechanici rozložili, previezli na letisko Brooklands a tam znovu zostavili. Po týždňoch pozemných skúšok si 6. novembra 1935 do pilotnej kabíny strieborného stroja s typickou britskou kokardou a označením K5083 sadol skúsený šéfpilot firmy Hawker George Bulman a prvýkrát sa s ním vzniesol do vzduchu. V rýchlom slede nasledovali ďalšie testovacie lety a zakrátko bolo jasné, že sa zrodila vydarená stíhačka.
Kráľovské letectvo si výrobu svojej prvej stíhačky modernej koncepcie objednalo v júni 1936 a o mesiac neskôr ju kráľ Eduard VIII. oficiálne pokrstil menom Hurricane.
Do výzbroje RAF boli prvé hurricany zaradené približne o rok skôr než slávnejšie spitfiry. Za tými síce zaostávali výkonom, na druhej strane ale ponúkala tradičnejšia konštrukcia Hawkeru Hurricane viacero výhod. Výroba bola podstatne jednoduchšia a aj rýchlejšia, čo bolo v nadchádzajúcej vojne veľké plus.
Pred vypuknutím bitky o Britániu tak Kráľovské letectvo disponovalo 29 peruťami hurricanov (lietali na nich aj príslušníci československej 310. perute) a iba 19 letkami spitfirov. Hurricany navyše vydržali rozsiahle poškodenie, z mnohých incidentov vyviazli aj vďaka tomu, že ich pláteným poťahom granát nemeckej stíhačky len neškodne preletel, namiesto toho, aby explodoval. A keď už bol stroj poškodený, nebolo ťažké ho opraviť. Dve tretiny z havarovaných či prestrelených hurricanov sa vrátili späť do vzduchu.
Hurricany a spitfiry sa počas bitky o Britániu vhodne dopĺňali. Kým spitfiry bojovali najmä s rýchlymi a obratnými Messerschmittmi Bf 109, hurricany ničili bombardéry. Aj vďaka tomu v priebehu bitky zostrelili viac nepriateľských strojov než spitfiry, pomer bol približne tri ku dvom v prospech plátnom potiahnutých stíhačiek. S postupujúcou vojnou a stále väčším počtom vyrobených spitfirov ale hurricany postupne opúšťali službu v prvej línii.
Dobre sa ale uplatnili na menej exponovaných bojiskách. Napríklad najúspešnejší pilot hurricanov Marmaduke Pattle dosiahol svojich 35 zostrelov na tomto stroji počas roka 1941 v Grécku. Hurricany lietali aj v Afrike či v Barme, námorný variant Sea Hurricane zase slúžil na lietadlových lodiach. Vďaka odolnej konštrukcii si našli hurricany uplatnenie aj v úlohe bojových lietadiel. Do roku 1944 sa ich celkovo vyrobilo 14 500, okrem Británie lietali aj v službách mnohých iných štátov od Južnej Ameriky cez Afriku až po Áziu.