Obdivovaný, glorifikovaný, démonizovaný. Obľúbený aj nenávidený. Má povesť jednej z najkontroverznejších osobností slovenskej histórie. A možno v skutočnosti len nepoznanej v svojej prapodstate. Aký naozaj pod všetkými tými nánosmi Jozef Tiso bol? Aká bola jeho mladosť a čím sa ospravedlňoval tvárou v tvár smrti?
Tie udalosti od seba oddeľovalo takmer na deň osem rokov. A obe toho muža postavili pred veľké osobné výzvy. Keď si ho 13. marca 1939 nechal zavolať nemecký vodca Adolf Hitler, predostrel mu dve možnosti – jednu horšiu ako druhú. Buď vyhlási pred „konečným riešením“ Československa samostatný slovenský štát (samozrejme, v područí Tretej ríše), alebo nechá Poľsko a Maďarsko, aby si územie obývané prevažne Slovákmi podľa ľubovôle rozparcelovali medzi seba.
Jozef Tiso odmieta hrubý nátlak, aby to urobil ešte z Nemecka prostredníctvom rozhlasu. Zároveň však na druhý deň berie na seba bremeno, o ktorom pravdepodobne ani on sám netuší, aké bude ťažké. Ktovie, či naň myslí aj 17. marca 1947, keď stojí obkolesený auditóriom celkom iného rangu pred Národným súdom v Bratislave.
„Som toho presvedčenia, tento proces sa skončí vynesením rozsudku a prevedením rozsudku tento proces bude uzavretý, aktá pôjdu do archívu a neviem v budúcnosti, kto ešte bude mať možnosť k aktom prísť, ale jedno je isté, že zisťovanie historickej pravdy nie len tohto procesu, ale toho obdobia, ktoré obsahuje skoro štvrťstoročia dejín slovenského národa, že dejiny tohto obdobia historického budú skúmané ďalej, budú ďalej tvorené a ja viem a som presvedčený, že pri tomto skúmaní v budúcnosti nebudú sa obmedzovať historikovia len o materiál tohto procesu, ale že pôjdu hlbšie a ďalej,“ rozhovorí sa vo svojej obrannej reči.
A pritom nevie, ako veľmi sú jeho slová prorocké a omylné zároveň. Pretože tým, ako zo seba postupne vytvoril a nechal vytvoriť symbol slovenského vojnového štátu, sťažil ono rozmotávanie historických udalostí a súvislostí a ich oddeľovanie od mýtov, poloprávd a legiend.
Martýr bez pátosu
A prispeje k tomu veľkou mierou už svojou poslednou rečou pred veľkým publikom, kde sa štylizuje do polohy martýra, ktorý na seba preberá zodpovednosť za blaho slovenského národa.
„Nik mi nemôže poprieť, že som svoju politickú činnosť nielen zachoval, ale i zveľadil o nadobudnuté povedomie sebestačnosti národa, a tak som mu pomohol vyzdvihnúť sa zo smrtonosného povedomia menejcennosti,“ ukončuje svoju reč o deň neskôr.
Zostáva vám 85% na dočítanie.