Keď išiel koncom októbra 1939 Hans Ferdinand Mayer na služobnú cestu do Nórska, mal jasný cieľ: musím Britov upozorniť na vývoj nových zbraní v nacistickom Nemecku. Ako riaditeľ berlínskeho Výskumného laboratória firmy Siemens (Zentrallaboratoriums bei der Berliner Siemens & Halske AG) toho vedel veľa. A nacistov vedených Adolfom Hitlerom nenávidel.
V izbe hotelu Bristol naklepal Mayer na písacom stroji ponuku pre kapitána Hectora Boyesa, britského námorného atašé, a prvého novembra ju odoslal: Ak chcete poznať technické novinky, na ktorých sa pracuje v Nemecku, nech hlásateľ nemeckého vysielania BBC namiesto bežného „Hallo“ povie „Hullo, hier ist London“.
Päťdesiatosemročný Boyese, kontradmirál v penzii, ktorý prijal túto funkciu kvôli svojej manželke, polovičnej Nórke, okamžite zatelegrafoval do londýnskej centrály výzvednej služby MI 6/SIS: Túto drobnú zmenu hlásenia BBC zariaďte!
Londýnsky rozhlas prerieknutie odvysielal a 5. novembra ráno si našiel Boyese pred dverami hrubú obálku. Neznámy Nemec na siedmich stranách sumarizoval vývoj nových zbraní, na ktorých pracovali nemeckí vedci.
Atašé poslal správu diplomatickou poštou do Londýna. V priebehu niekoľkých dní ju mal na stole dvadsaťosemročný fyzik Reginald Victor Jones, ktorého nedávno preradili do MI 6 ako vedeckého experta.
Anonymný autor upozorňoval na celý rad nových zbraní: bezpilotné lietadlo, dva typy radarov, plameňomety, námorné torpéda, diaľkovo ovládané klzáky, sériu rôznych rakiet, a to najmä vo výskumnej stanici v Peenemünde, stavajú aj veľké množstvo bombardérov. Podpis: „Nemecký vedec, ktorý je na vašej strane.“
Mayer skúsil ešte druhú cestu do Británie. Prostredníctvom dánskeho kolegu Nielsa Holmblada sa chcel spojiť so starým priateľom Henrym Cobdenom Turnerom. Tento pokus však prekazila v apríli 1940 nemecká okupácia Dánska.
Na rozdiel od mnohých dôstojníkov MI 6, bral Jones správu vážne. „Je veľa zbraní, o ktorých existuje niekoľko zmienok, a ktorými sa musíme zaoberať. Sú medzi nimi: bakteriologické prostriedky; nové plyny; plameňomety; klzákové bomby; vzdušné torpéda a bezpilotné lietadlá; ďalekonosné delá a rakety; nové torpéda, míny a ponorky, lúče smrti, lúče zastavujúce letecké motory a magnetické míny,“ napísal vo svojej prvej správe o nemeckých výskumoch.
Áno, väčšina z toho, o čom anonym píše, by sa možno dala postaviť – konštatovali britskí vedci. Lenže rakety s ďalekým doletom si predstaviť nedokázali. A takisto sa čudovali, že by sa v Nemecku našiel človek s takým prehľadom. Nie, to je podvrh! A dvadsaťosemročný Jones je nováčik, ktorý na to naletel – tvrdili spravodajcovia.
Jonesa o pravosti dokumentu najviac presvedčili podrobnosti o vývoji radarov včasnej výstrahy – vedel, že na nich pracujú jeho britskí kolegovia. Aj informácie o raketových zbraniach sa pozvoľna množili. Posielali ich odbojári z okupovanej Európy, spomínali ich zajatí nemeckí generáli. Výzvedné lietadlá RAF objavili základňu, kde sa rakety A-4/V-2 stavali a skúšali, na polostrove Peenemünde. Hoci ju britské bombardéry zničili, Nemci už skôr presunuli tieto výskumy na iné miesta a samotnú výrobu rakiet do podzemnej továrne. Krátko po spojeneckej invázii do Normandie v júni 1944 začali Nemci útočiť na Londýn týmito strelami.
V tom čase bol Hans Mayer väzňom v koncentračnom tábore v Dachau, prešiel aj štyrmi ďalšími. V roku 1943 ho zatklo gestapo, pretože počúval vysielanie BBC a kritizoval nacistický režim. Pred popravou ho zachránil vedúci jeho doktorskej práce profesor Philipp Lenard, laureát Nobelovej ceny, aktívny nacista. Z koncentráku ho zase vytiahol Johannes Plendl, vplyvný šéf rádiového laboratória, ktorý vyvíjal navigačné aparatúry pre letectvo a námorníctvo – potreboval schopných špecialistov.
O „liste z Osla“, ako ho nazývajú historici, sa gestapáci nedozvedeli. Briti oznámili existenciu tohto dokumentu až v roku 1947. Po jeho autorovi však spravodajcovia márne pátrali.
Povedzte to, až keď zomriem
Mayer sa narodil 23. októbra 1895 v Phorzheime na juhozápade Nemecka. Na univerzitách v Karlsruhe a Heidelbergu vyštudoval matematiku, fyziku a astronómiu. Bol obľúbeným žiakom profesora Lenarda. V roku 1922 nastúpil do laboratórií firmy Siemens v Berlíne, kde pracoval na vývoji telekomunikačných systémov. V roku 1936 ho vymenovali za riaditeľa.
V lete 1945 ho Američania odviezli v rámci operácie Paperclip do USA. Najprv tam pracoval pre výskumný ústav letectva, potom pôsobil ako profesor elektrickotechnického strojárstva na Cornellovej univerzite. V roku 1950 sa vrátil do Nemecka k firme Siemens. Do penzie odišiel po dvanástich rokoch.
V roku 1953 stretol na palube zaoceánskej lode Queen Mary Reginalda Jonesa. Britský vedec pozval nemeckého kolegu na obed do jedného londýnskeho klubu, kde sa stretli 15. decembra. Sedel tam s nimi ešte profesor Frederick Norman. Pri debate prišla reč aj na „list z Osla“.
O dva roky neskôr prišiel Jones do Mníchova na konferenciu o radaroch. Mayer ho pozval k sebe domov. Z rozhovoru Jones usúdil, že jeho hostiteľ je autorom oného dokumentu z novembra 1939. Mayer prisvedčil. Počas nasledujúcej korešpondencie všetko objasňoval rôznymi podrobnosťami.
Nemecký vedec však svojho britského kolegu požiadal, aby toto tajomstvo prezradil svetu až po jeho smrti jeho a smrti jeho manželky. Prečo? V Spolkovej republike Nemecko prežívalo ešte veľa nacisticky zmýšľajúcich ľudí, ktorí by mu mohli túto pomoc spojencom vyčítať. Vlastnej rodine to prezradil až v roku 1977.
Skromný Nemec, ktorý značnou mierou prispel k porážke Hitlera, zomrel v Mníchove 18. októbra 1980. Jones zverejnil jeho autorstvo „listu z Osla“ až v roku 1989.