Smerujeme na Západ. Táto mantra dominovala slovenskej zahraničnej politike od nástupu vlády Mikuláša Dzurindu na jeseň roka 1998. Jeho kabinet naštartoval po trojnásobnom premiérskom úradovaní Vladimíra Mečiara reformy, ktoré nás na jar roka 2004 dostali do západných štruktúr – do Severoatlantickej aliancie a následne o mesiac neskôr aj do Európskej únie.
Západ v tomto ponímaní nepredstavoval iba západnú Európu, ale aj Severnú Ameriku – Spojené štáty a Kanadu. V širšom kontexte sa sem dá zaradiť celý vyspelý svet, teda aj Izrael, Austrália či Nový Zéland. A za spojencov Západu sa považujú i niektoré východoázijské krajiny, ako Japonsko, Južná Kórea alebo Taiwan.
Kým však delenie planéty na globálny Západ a Východ zohrávalo na geopolitickej mape sveta kľúčovú úlohu v druhej polovici 20. storočia a súviselo predovšetkým so studenou vojnou medzi kapitalistickým táborom na čele s USA a socialistickým blokom vedeným Sovietskym zväzom, dnes sa čoraz častejšie hovorí o novej deliacej čiare – medzi globálnym Severom a Juhom. Dôvodom je preskupenie síl – tábor sme okrem iných zmenili aj my –, ale najmä výrazné politické, ekonomické aj vojenské posilňovanie krajín ako India, Čína či Brazília, ktoré boli ešte na prelome tisícročí považované za chudobince planéty. A dnes majú namierené na tie najvyššie priečky svetovej ekonomiky.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 80% na dočítanie.
Zostáva vám 80% na dočítanie.