Situácia v Bosne sa opäť dramatizuje. Tamojší Srbi urobili krok k vytvoreniu vlastnej armády, justície a daňového systému. Hrozí reálne riziko vypuknutia nového konfliktu?
Ja sa vrátim k tomu, čo som vravel počas svojich nedávnych rozhovorov. Stále si totiž myslím to isté – rétorika bosnianskych Srbov je naozaj dosť hrozivá. Máme tu určité zákonodarné aktivity, ktoré sa z hľadiska zákonodarstva krajiny môžu ukázať ako úplne nelegitímne. Ale hoci sme sa už dostali do fázy takýchto pokusov, nemyslím si, že by bezprostredne hrozil nejaký nový konflikt.
Prečo si myslíte, že nehrozí?
Na jednej strane túto tému rozhodne nechcem bagatelizovať. Na strane druhej obyvateľstvo celkovo v Bosne ani konkrétne v Republike srbskej nie je v žiadnej fanatickej alebo vojnovej nálade. Nič radikálneho sa tam jednoducho nedeje. Zároveň existuje obrovský rozdiel medzi rétorikou a smutnou realitou.
Aká je tá realita?
Bosna a Hercegovina zažíva veľkú demografickú krízu. Prirodzene, ja nevylučujem, že ak situácia bude aj naďalej takto eskalovať, tak by mohlo dôjsť k nejakým drobným incidentom. Pretože keď sa napätie bude rétoricky vyhrocovať podobne dlho ako v 90. rokoch, môže to podporiť nejaké menšie extrémistické skupinky. Ale skutočne si nedokážem predstaviť úplnú mobilizáciu, akú sme poznali, keď došlo k vojne v bývalej Juhoslávii.
V čom je dnešná situácia iná?
Vtedy medzi obyvateľstvom vládla bojová nálada. Dnes by bolo dosť zložité mobilizovať ľudí, najmä keď je tam obrovský úbytok obyvateľstva. To je jedna vec. Zároveň by som však zdôraznil i druhú vec. Je pravdou, že vzniká veľmi nebezpečná situácia v tom zmysle, že teraz sa dejú vo svete i mnohé iné veci. Máme epidémiu covidu, mnoho štátov a ďalších dôležitých aktérov sleduje svoje vlastné záujmy a ciele. Aj vy predsa môžete vidieť, že bosnianski Srbi či niektoré iné radikálne skupiny na Balkáne to využívajú a skúšajú, kam až môžu zájsť. Avšak je tu ešte tretia rovina, o ktorej sa v poslednej dobe dá premýšľať, hoci je trošku špekulatívna.
Aká je to rovina?
My tu ešte máme aj problematiku hroziaceho vpádu Ruska na Ukrajinu. Vzniká teda otázka, či toto náhodou tiež nie je nejakým spôsobom navzájom previazané a či súčasná radikalizácia v Bosne s dianím na Ukrajine nejako nesúvisí. Ale na to by sa musel pozrieť niekto, kto má detailnejšie informácie.
Čo by takémuto prepojeniu nasvedčovalo?
Vieme, že Srbsko, konkrétne režim prezidenta Aleksandara Vučiča, ktorý má v Bosne a Hercegovine vlastné záujmy, a potom aj tamojšia srbská scéna na čele s Miloradom Dodikom sú veľmi naviazaní na Rusko. Takže aj tu môže byť nejaká súvislosť, ktorá by sa podľa mňa tiež mala brať vážne. Na veci sa totiž treba pozerať komplexne.
Viete si predstaviť vyhlásenie samostatnej Republiky srbskej, keby sa konalo úspešné referendum? V čom vidíte najväčšie riziká toho, ak by Srbi išli svojou cestou?
Nechcem špekulovať, či by v tejto chvíli mohla situácia v Republike srbskej eskalovať až do takej miery, že sa bude robiť referendum o nezávislosti. Domnievam sa, že teraz by to bolo veľmi ťažké. Išlo by o pomerne veľkú provokáciu, ktorá by mohla zase vyvolať nejaké ďalšie kroky, a to i zo strany medzinárodnej komunity. Nepochybujem pritom, že keby sa to referendum uskutočnilo, a to pod akýmkoľvek predsedníctvom, tak Srbi by si s veľkou pravdepodobnosťou tú nezávislosť od Bosny nadpolovičnou väčšinou odhlasovali. Jednoducho tam teraz vládnu takéto nálady. V každom prípade sa natíska otázka, či by tá nezávislosť nebola pre nich veľmi kontraproduktívna, keď si odmyslíme nejaké nacionalistické sentimenty.
Z akého dôvodu by to mohlo byť kontraproduktívne?
Keď sa pozrieme na mapu krajiny, tak to rozhraničenie medzi Republikou srbskou a moslimsko-chorvátskou Federáciou Bosny a Hercegoviny je umelé. Ide o výsledok kompromisu zakotvený v Daytonskej mierovej dohode. Urobilo sa to jednoducho tak, ako sa veľmoci dohodli s predstaviteľmi všetkých troch národov, teda 50 percent územia pre Moslimov a Chorvátov a 50 percent pre Srbov. A tá línia je pomerne krivoľaká, čo je vlastne aj výsledkom vojnových čistiek. Čiže Republika srbská síce existuje ako legitímny útvar spätý s Bosnou a Hercegovinou, avšak nikdy nebola v Daytone nastavená tak, aby mohla byť samostatným životaschopným štátom. Napokon je to vidieť už na jej tvare.
Teda samostatná Republika srbská by ani nemohla existovať?
Je celkom nepredstaviteľné, ako by takýto štát mohol fungovať. Respektíve on by síce nejako fungovať mohol, ale určite by to nebol žiaden pokrok pri stabilizácii Balkánu. A už vôbec by to nebol silný štát. Mal by konflikty zrejme so všetkými svojimi susedmi okrem Srbska. Avšak chcel by som povedať ešte jednu dôležitú vec. Myslím si, že po väčšej eskalácii napätia v Bosne by vzniklo ďalšie riziko.
Aké riziko máte na mysli?
Veľmi vážne hrozí to, že sa zrýchli demografická kríza. Prehlbujúce sa napätie motivuje veľa ľudí – a to tak Srbov, ako aj Bosniakov a Chorvátov – aby tú krajinu opustili. Mnohí o tom ešte len uvažujú a mnohí ďalší naozaj odchádzajú. Ak to bude takto pokračovať ďalej, zvýši sa migračná kríza a zrýchli demografický úbytok. Ale nechcem prorokovať. Teraz je veľmi ťažké vidieť dovnútra toho, čo sa tam naozaj deje. Situácia je nepredvídateľná, rozhodne by som to však nebral na ľahkú váhu.
Je súčasný stav v Bosne jedinou zárukou zachovania mieru alebo si viete predstaviť aj inak usporiadaný fungujúci štát?
Netrúfam si povedať, či Bosna môže existovať jedine v súčasnej vnútornej podobe. Ja si z vonkajšieho pohľadu dokážem predstaviť, že by mohla fungovať aj nejakým iným spôsobom. Som si však vedomý toho, že teraz by bolo veľmi zložité čokoľvek meniť na tej Daytonskej dohode meniť. Toto je otvorená otázka.
A dôležitá je aj z hľadiska integrácie Západného Balkánu do EÚ...
Ja si v každom prípade neviem predstaviť, že by akejkoľvek eurointegrácii pomohlo, keby sa Bosna rozdelila na dva menšie štáty. Môže to síce vyzerať tak, že by sa potom ľudia lepšie dohodli, keď teraz to nedokážu. Zároveň by to však podľa mňa vyústilo do toho, že by vzťahy aj vzájomná kooperácia medzi týmito novými nezávislými štátmi boli ešte horšie. Skôr to vidím tak, že by tieto krajiny boli len ťažko životaschopné. No s Európskou úniou je tu ešte jeden problém.
Aký problém?
Motivácia miestneho obyvateľstva na Balkáne v štátoch, ktoré do EÚ ešte nevstúpili, akosi klesá súčasne s tým, ako rastie únava z tohto ich čakania. Je to skrátka vzdialený cieľ, ktorý sa nepribližuje. Stále je veľmi ďaleko, vôbec nie je blízko k tomu, aby sa uskutočnil. Takže tá motivácia, ktorá fungovala povedzme niekedy po roku 2000 a poznáme ju tak trochu aj od nás, v prípade týchto štátov už vyprchala. Celé to trvá príliš dlho a neustále sa to predlžuje a vzďaľuje. Takže, bohužiaľ, ani toto už úplne nefunguje. Prirodzene, ja na túto situáciu nemám nejaký jednoznačný recept, ale opäť by som upozornil na to, že odtrhnutie Republiky srbskej by sa nezaobišlo bez nejakého naozaj vážneho konfliktu.
Čo by bolo najväčším spúšťačom takéhoto konfliktu?
Je veľmi ťažko predstaviteľné, že by sa lokalita tak významná pre Bosniakov ako je Srebrenica stala súčasťou Republiky srbskej a neskôr by povedzme bola pripojená k Srbsku. V tejto súvislosti by som chcel zmieniť ešte jednu hrozbu. Boli sme svedkami snáh o návrat utečencov všetkých národností do miest, kde žili pred vojnou, čo sa nie vždy vydarilo. Niekde sa to však predsa len aspoň čiastočne podarilo. Nakreslenie nových hraníc by v tomto smere vyvolalo ešte väčšie problémy. V zásade to teda vidím asi tak, že dnešná situácia je celkovo zložitá a akákoľvek radikalizácia akýmkoľvek smerom by teraz tej krajine rozhodne nepomohla.
Ako to celé vnímajú Chorváti a Bosniaci, zvyšuje sa napätie aj u nich? Ak by sa do seba pustili tri entity, tak by sa otriasol naozaj celý Balkán...
Dovolím si vás trochu poopraviť. Hovoríme o dvoch entitách a troch konštitutívnych národoch. V Republikej srbskej žijú Srbi a v spomínanej Federácii Bosny a Hercegoviny Bosniaci a Chorváti.
To je síce pravda, ale ja narážam na to, že hlasy volajúce po vzniku samostatnej entity sa čoraz hlasnejšie ozývajú i z radov Chorvátov. A ak by sa radikalizovali aj oni, tak celá Európa má zavarené na vážny problém...
Chorváti naozaj požadujú tretiu entitu. Srbi majú svoju vlastnú entitu a Chorváti nie – tí sú dohromady v jednom celku s Bosniakmi preto, lebo ich je v krajine najmenej. A práve ich požiadavky, spolu s inými problémami Bosny, sa teraz ocitli akoby v tieni toho, že sa radikalizovala srbská otázka.
Takže sa cítia nevypočutí?
Dá sa to tak povedať. Chorváti – nie všetci, ale taktiež nie všetci bosnianski Srbi sa chcú odtrhnúť – si prajú vytvorenie vlastnej entity, svojho celku. Želajú si to samotní obyvatelia aj časť chorvátskej politickej scény v Bosne. Domnievajú sa totiž, že v rámci spomínanej federácie bývajú dnes prehlasovaní Bosniakmi, keďže ich tam je menej. Jednoducho im prekáža dominancia bosnianskeho národa nad nimi. V ich prípade tu je však ešte jeden problém.
Na aký problém narážate?
Opäť by bolo veľmi zložité, ak nie vôbec nemožné, nakresliť hranice takéhoto prípadného chorvátskeho celku. Chorváti totiž síce tvoria aspoň čiastočne väčšinu v niektorých oblastiach, kde žili vždy, teda najmä pri hraniciach s Chorvátskom. Na mnohých miestach v Bosne a Hercegovine sú však zase, naopak, premiešaní s Bosniakmi. Ak by zostali žiť napríklad v strednej Bosne, určite by nemohli byť zahrnutí do ich novej entity. Takže pre mnohých Chorvátov by to určite bolo mínus, keby takáto entita vznikla. Taktiež by sa ocitli v horšej pozícii z hľadiska práv alebo politiky na miestnej úrovni, keby sa uvažovalo o delení krajiny podľa nejakej línie, ktorá je veľmi ťažko oddeliteľná.
Malo by to vôbec pre niekoho výhody?
Jediné „šťastie“ by to mohlo priniesť zástancom pravicovo-nacionalistických pozícií, a to hlavne vtedy, ak by sa raz časť Bosny pripojila k Chorvátsku. Tlaky na to prichádzajú zo samotného Chorvátska. Napokon je to podobné ako v Srbsku, kde sa takisto hovorí o pripojení územia bosnianskej Republiky srbskej. Hoci by sa mohlo zdať, že situácia je v oboch prípadoch identická, vidím jeden zásadný rozdiel. Politika Chorvátska voči Bosne predsa len dlhodobo oveľa umiernenejšia. Navyše Chorvátsko je členom EÚ a ďalších organizácií.
EÚ či NATO by s tým rozhodne nesúhlasili...
Presne tak. Situácia tu teda nie je tak radikálna. No a z druhej strany tu máme Srbsko s Vučičovým režimom, ktorý je teraz celkom jednoznačne proruský. Síce aj jeho cieľom je vstup do EÚ, ale rozhodne nie jediným a až tak akútnym. Takže aj keby sa bosnianski Srbi oddelili od Bosny a pridali sa k Srbsku, tak pre Belehrad by to každopádne nemuselo znamenať, že sa nutne musí pridržiavať výlučne európskej cesty. Ak to teda mám skrátiť, v Bosne je pochopiteľne veľký problém s postavením chorvátskeho národa. Časť z neho sa necíti byť dostatočne zastúpená, iná časť, naopak, žije premiešaná s bosnianskymi Moslimami a problém s tým nemá. V tom je ďalší rozdiel oproti Srbom. Avšak je tu ešte jeden aspekt, ktorý je možno jedným z najhorších.
Aký aspekt myslíte?
V Bosne musíte byť členom niektorého z troch konštitutívnych národov, keď sa chcete uchádzať o nejakú volenú pozíciu. Ak ste niečo iného, než Srb, Bosniak či Chorvát, tak sa nedostanete do žiadnej vysokej funkcie. Napríklad ak ste Róm, Žid alebo Albánec – aby som hovoril o skupinách, ktoré sú v tamojšej populácii reálne zastúpené.
Prečo je to tak?
Pretože Bosna je definovaná tak, že najvyššie pozície sú určené pre spomínané tri národy. Toto už v minulosti bol veľký problém, ktorý sa riešil na vysokej medzinárodnej úrovni. Poznáme prípady Derva Sejdiča či Jakoba Finciho. Sejdič je predstaviteľom rómskej a Finci židovskej menšiny v Bosne. Uchádzali sa o volenú funkciu, ale ústredná volebná komisia im to zamietla kvôli ich pôvodu. Podali preto sťažnosť aj do Štrasburgu
Ako tento proces dopadol?
V zásade ho vyhrali, ale napriek tomu sa ešte nepodarilo v Bosne rozhodnutie súdu úplne presadiť. Nakoniec tá zastúpenosť je zlá aj pre tých, ktorí pochádzajú napríklad zo zmiešaných manželstiev a necítia sa byť exkluzívne príslušníkom ani jedného národa. Avšak horšie sú na tom tí, ktorí patria k menšinám. Majú ešte väčšiu smolu, pretože súčasná situácia ich úplne vylučuje z volieb. Hodí sa iba Srbom, Bosniakom a Chorvátom.
Ak bude napätie eskalovať, hrozí riziko, že sa Bosna stane rozbuškou nových vášní na celom Balkáne?
Istá previazanosť tam určite je. Bosna je pomerne krehká krajina, ale nie je v tomto smere jediná. Vplyv srbského nacionalizmu sa takisto zvyšuje napríklad v Čiernej Hore. Stále tu tiež máme nedoriešenú otázku Kosova. V praxi je to síce nezávislý štát, ale ešte nie úplne uznaný. Nedávno bolo pomerne veľké napätie okolo severného Kosova. Takže isteže všetky tieto problémy sú navzájom prepojené. Môže to byť rozbuškou nejakého väčšieho ak už nie konfliktu, tak aspoň výrazného zhoršenia vzťahov, čo by tomu regiónu určite neprospelo.