Keď Grécko začalo pred štyrmi rokmi padať do priepasti, niektorí analytici sa podľa Krugmana domnievali, že možno sledujeme koniec eura. Iní boli väčšími optimistami a verili, že poskytnutá pomoc previazaná s reformami povedie k skorému oživeniu. Oba tábory sa mýlili, pretože prišla dlhodobá kríza, ktorá zatiaľ nedospela do nejakého jasného konca. Zakaždým, keď sa zdá, že nastal zlomový okamih, európski politici nájdu nejaký spôsob odvrátenia skazy. A zakaždým, keď sa začnú objavovať známky oživenia, niečo sa pokazí. Rovnaké je to teraz. Nie je to tak dávno, čo sme od vedúcich predstaviteľov eurozóny počuli, že jej ekonomika už má najhoršie za sebou, na trhy sa vracia dôvera a prichádza aj rast. Momentálne je jasné, že v skutočnosti hrozí deflácia a debata o tom, ako na toto riziko reagovať, je podľa Krugmana veľmi nešťastná. Krugman zároveň tvrdí, že Európa je na tom teraz rovnako ako počas Veľkej depresie.
Analytikov sme sa preto spýtali, či sa eurozóna preklopila do dlhodobej krízy, či jej naozaj hrozí deflácia a či je Európa na tom rovnako ako počas Veľkej depresie.
Prečo je to podľa vás tak. Môžeme povedať, že eurozóna sa preklopila do dlhodobej krízy a koniec je v nedohľadne?
Jaroslav Brychta
X-Trade Broker
Politici a centrálni bankári, krízu nikdy nevyriešili. Iba jej symptómy utlmili ďalším zlacnením peňazí. Kríza bola primárne spôsobená neúnosne vysokým zadlžením a nemožno ju vyriešiť ešte väčším zadlžovaním. Problémy sa tak po odznení prvotného stimulu dostavia opäť a je nutné ich "riešiť" stimulom ešte väčším. Pozri QE1, QE2, QE3 až QEX.
Stanislav Pánis
J&T Banka
Akonáhle sa začnú objavovať známky oživenia a stabilizácie, politici sa uspokoja, že odvrátili bezprostrednú hrozbu a spomalia svoje úsilie reformovať a liberalizovať ekonomiky, odstraňovať prekážky pre podnikanie a vytvárať priestor pre zvyšovanie konkurencieschopnosti. V tomto „ničnerobení“ ich pritom podporujú aj kroky centrálnych bánk, ktoré sa prejavy problémov, nie však problémy samotné, snažia utopiť v liatí likvidity do finančného systému.
Ľuboš Pavelka
docent na Ekonomickej univerzite
Krajiny eurozóny a Európskej únie ako takej, t.j. aj štáty s vlastnou menou trpia pod vplyvom dlhovej krízy ekonomík. Tá vznikla ako prirodzený dôsledok ozdravovania bankového sektora a reštrukturalizácie štátnych dlhov v Grécku a zachraňovania systémovo relevantných bánk v krajinách periférii eurozóny ale napr. aj v Rakúsku, SRN, Španielsku a samozrejme v Írsku. Ľudia prišli o značnú časť úspor v penzijných fondoch ,podielových fondoch, životných poistkách a v poslednom roku aj v zlate, ktoré sa tiež ukázalo ako investícia s mínusovým zhodnotením. Madoffove fondy, sekuritizované dlhopisy a iné investície odporúčané bankármi sa ukázali ako kyselina na roztopenie úspor investorov.
Frustrovaní investori zmenili svoje spotrebiteľské správanie, čo malo vplyv na dopyt po produktoch a službách. Následne sa znížil výber dane z pridanej hodnoty a štáty sa ešte viac ako kedykoľvek predtým začali zadlžovať. Nové dlhy si však vyžadujú neustále viac peňazí potrebných na platenie úrokov. Pomocnú ruku poskytli centrálne banky umelými zásahmi zameranými na stláčanie úrokov pod ich prirodzenú hranicu. Napriek nízkym úrokom majitelia úspor neznižujú objem prostriedkov odkladaných ako rezerva pre horšie časy. Rovnako ľudia túžiaci po tovaroch dlhodobej spotreby alebo lepšom bývaní majú strach, že úvery sa stanú pre nich bremenom, ktoré ich dostane v prípade choroby či straty zamestnania do rúk exekútorov. Strach a obavy z budúcnosti avizujúcej, že od štátu dostanú obyvatelia európskych ekonomík čoraz menej a malá šanca na zvýšenie príjmov v budúcnosti zvyšujú negatívny sentiment u obyvateľstva. Pokiaľ k tomu pridáme obavy z demografickej krízy a zvyšujúcu sa nezamestnanosť ľudí starších ako 50 rokov a armádu mladých nezamestnaných, nemôžeme sa čudovať, že koniec krízy je v nedohľadne. Pokiaľ sme si mysleli, že ekonomiky majú najhoršiu fázy krízy za sebou už v roku 2011, zisťujeme že tomu tak nie je ani na konci roka 2013.
Hrozí eurozóne deflácia? Je zníženie sadzieb zo strany ECB dostatočným krokom?
Jaroslav Brychta
X-Trade Broker
Deflácia je reálnou hrozbou. Jedným dychom je ale potrebné povedať, že sa jedná o prirodzenú reakciu na vysokú mieru zadlženia domácností, firiem a štátov. Úverový trh už nefunguje, domácnosti svoje dlhy skôr spláca a deflačné tlaky tak narastajú. Zníženie sadzieb v eurozóne úverový trh v žiadnom prípade nevzkriesi - sadzby už nie je kam znižovať. Ak bude teda chcieť ECB skutočne zvýšiť infláciu, bude musieť začať s ďalším pumpovaním likvidity do finančného systému, alebo s oslabovaním eura devízovými intervenciami.
Stanislav Pánis
J&T Banka
Na základe ekonomických dát možno hovoriť o pomalom zlepšovaní sa ekonomiky eurozóny, z pohľadu veľkosti HDP či podmienok na trhu práce sa však stále nedostala na predkrízovú úroveň. Politici veľmi dobre vedia, čo robiť na urýchlenie obnovy- viac a rýchlejšie reformovať. Sú to však všetko nepopulárne kroky, ktoré je väčšina z nich ochotná podstúpiť, až keď hrozí bezprostredný kolaps. Namiesto toho sa preferuje ako riešenie problémov na celoúnijnej úrovni väčšina integrácia a snaha o centralizáciu s cieľom väčšieho prerozdeľovania zdrojov, čo považujem ako krok nesprávnym smerom s rizikom vstupu do dlhodobej krízy.
Zároveň možno pozorovať snahy o vyrovnávanie rozdielov medzi jednotlivými krajinami tak, že tie najúspešnejšie by sa mali oslabiť a nie opačne. Ako inak možno pochopiť výzvy adresované Berlínu, aby znížil svoju konkurencieschopnosť, namiesto toho, aby sa ostatní snažili dotiahnuť na Nemcov? Rozdiely vnútri únie by sa síce takto vyrovnali, ale navonok voči USA a emerging svetu by ešte viac začala strácať. Jednoduchšie vysvetlené, je nefér žiadať, aby FC Barcelona začala hrať bez Lionela Messiho a Real Madrid bez Cristiana Ronalda, na to, aby narástli šance na zisk titulu u ostatných tímov španielskej ligy. Oslabená Barcelona a Real totiž nebudú potom konkurecieschopní v Lige majstrov proti Bayernu Mníchov alebo Juventusu Turín.
Ľuboš Pavelka
docent na Ekonomickej univerzite
Deflácia hrozí pri tovaroch, ktoré sa dajú vyrobiť cenovo výhodne najmä vďaka dovozu komponentov alebo celých výrobkov z krajín s nízkymi pracovnými nákladmi. Aj v čase deflácie sa môže zhoršovať životná úroveň, ak bude čoraz drahšia voda, pohonné hmoty, zdravotná starostlivosť alebo rôzne služby potrebné pre bežného človeka. Ak si uvedomíme, že dôchodcovská inflácia podľa ktorej sa budú zvyšovať penzie nemusí byť celkom objektívna a pod vplyvom demografickej krízy a chronického deficitu verejných financií je iba otázkou času, kedy sa z penzií budú platiť zdravotné odvody, nie je priestor na veľký optimizmus. Každý sa musí o seba postarať sám. Deti sú prekážkou, preto ich je ľudia majú čoraz menej nielen u nás ale v celej Európe. Druhý pilier dôchodkov je absolútny zabijak demografického vývoja. Mať deti, znamená mať nízky dôchodok. Za všetko sa musí platiť. Platí to najmä o politickom populizme. Hlúposť je luxus, ktorý nás vyjde do budúcnosti veľmi draho. Problém je, že si to ľudia uvedomia až vtedy, keď je neskoro.
Podľa Krugmana je na tom Európa rovnako ako počas Veľkej depresie. Súhlasíte s ním?
Jaroslav Brychta
X-Trade Broker
Nemám tušenie, na čom Krugman toto tvrdenie stavia. Spýtajme sa sami seba, či by sme radšej žili dnes, alebo pred osemdesiatimi rokmi.
Ľuboš Pavelka
docent na Ekonomickej univerzite
Krajiny sú dnes tak zadlžené, že nevedia kde zobrať peniaze na chod ekonomík. Najmä ak majú spoločnú menu a nemôžu roztočiť rotačky tlačiarne cenín ako tomu bolo v Juhoslávii v roku 1993, kedy dali do obehu kvantá bankoviek po päťsto miliárd dinárov, pričom už v roku 1990 z nich škrtli pri predchádzajúcej reforme štyri nuly. Ekonomiky sú dnes navzájom prepojené ako nikdy predtým. Problém dolára je automaticky problémom eura. Kto má vlastnú menu, môže dočasne podať pomocné barličky ekonomike ako to urobili nedávno v ČR oslabením meny. Zvýšenie exportu vďaka oslabeniu meny je vždy dočasné. Nízke úroky pôsobia tiež ako nadmerné požívanie vitamínov. Expanzívna menová politika je ako vitaminóza, ktorá viac škodí ako pomáha. Víťazom budú tie krajiny, ktoré sa dokážu prikrývať len takou perinou, na ktorej zaplatenie vybrali od daňovníkov peniaze bez toho, aby si museli požičiavať od veriteľov na domácom trhu či v zahraničí. Život na dlh je krásny, ale v konečnom dôsledku bolestivý, keď treba peniaze vrátiť. Slovensko za 20 rokov existencie samostatnej krajiny nikdy nedokázalo financovať štát z vybraných zdrojov. Privatizačné výnosy už pomaly ale iste nebudú, dlhový balvan zosekáva krok za krokom sociálne funkcie štátu. Väčšina z nás však ešte stále nezbadala, že párty sa už skončila. Ak to čo najskôr nepochopíme, vytrestajú nás nielen veritelia ochotní kupovať naše štátne dlhopisy, ale aj ľudia, ktorí sa rozhodnú svoje protesty vyjadriť na uliciach.