Bolo to ešte na strednej škole, keď som prvýkrát videl graf tvorby trhovej ceny. Krivka dopytu, pre ktorú typicky platí, že čím je cena vyššia, tým menej sú ľudia ochotní za produkt platiť, sa pretínala s krivkou ponuky, pre ktorú platil opak – čím je cena vyššia, tým viac budú firmy vyrábať. Tieto dve krivky, každá so svojou vnútornou logikou, sa pretínali v bode, ktorý zabezpečuje rovnováhu a optimálne nakladanie vzácnych zdrojov. Od tejto chvíle som bol ekonómiou fascinovaný.
Toto zanietenie sa však čoskoro zmenilo na sklamanie. Hneď na prvom predmete na vysokej škole som zistil, že ekonómia je len jeden veľký matematický model. Samuelson, ktorého dielo je stavebným kameňom súčasného ekonomického vzdelávania, je len Keynes odetý do vzorcov. A tým pádom do zjednodušení a prílišných zjednodušení. A čím hlbšie do ekonómie zachádzame, tým komplikovanejšia matematika sa pred nami otvára. Netrvá dlho, kým zistíme, že modely môžu dávať logiku, no v realite sú nepoužiteľné.
Nassim Taleb
Sklamanie sa časom zmenilo na opovrhnutie. Hospodárska politika stojí na tézach, ktoré nefungujú, no politikovi dávajú možnosť prezentovať sa – model upravovať a sľubovať, že nabudúce už nastaví parametre správne. A vzniká tak ptolemaiovský model fungovania sveta, kde zem (ekonomický model) je stredom vesmíru a keď pozorovania planét nesúhlasia s realitou, vytvoria sa epicykly – malé kružnice, po ktorých sa pohybujú na svojich veľkých kruhových dráhach. Ekonómia sa stala podobným náboženstvom – vierou, že dokáže spraviť svet lepším, no zároveň mocnou zbraňou v rukách politikov, ktorí ju všemožne využívajú a preto prirodzene podporujú.
Bol čas si povedať, že sa treba pozrieť po niečom reálnejšom. Finančné trhy lákajú svojou krásou a zdanlivou jednoduchosťou. Ich hlavným zmyslom je nastavovať politikom zrkadlo – ukazovať realitu a vsádzať na svoj názor vlastné peniaze. Avšak aj tu čoskoro zistíme, že veľká väčšina finančných inštitúcií a ich regulátorov sa neriadi realistickými ekonomickými modelmi. Prirodzene je tak jedna finančná panika nasledovaná ďalšou a ešte silnejšou.
A zrazu ako blesk z jasného neba sa objaví teória, veľmi jednoduchá a krásna. Teória čiernej labute, ktorá vysvetľuje, prečo vznikajú burzové krachy a prečo môžu mať oveľa ničivejšiu silu ako by ktokoľvek čakal. Prečo ekonomické teórie zlyhávajú a zlyhávať budú, a prečo riešenie súčasných problémov súčasnými spôsobmi nepomôže. Nassim Taleb vo svojom prvom veľkom bestselleri jasne ukázal krehkosť súčasného sveta. V druhom, Antifragile, zachádza ešte omnoho ďalej, keď ukazuje, ako spraviť svet odolnejším, alebo ešte lepšie povedané, antikrehkejším.
Taleb je pre mňa najväčší mysliteľ 21. storočia. Nadviazal na cirkvou (rozumej akademikmi) odmietané ekonomické teórie, ktoré hovoria o tom, že svet je oveľa komplikovanejší ako môže ktorýkoľvek politik, akademik či model spracovať. Neúmyselné následky ich konania sú však obrovské.
Dúfam, že svet sa poučil v tom, že nebude musieť vymrieť celá súčasná akademická obec na to, aby sa paradigma ekonómie zmenila, podobne ako to bolo pred storočím pri akceptácií Einsteinovej teórie relativity. Avšak pochopiť tú je omnoho ťažšie ako je pochopiť pojem antikrehkosti. Verím, že o 100 rokov už ekonómiu nebudeme považovať ani za náboženstvo a ani za šarlatánstvo a vrátime jej dôstojnosť s tým, že akceptujeme povahu sveta a našu obmedzenú schopnosť pochopiť ho.