Päť rokov krízy prinieslo rozdielne prístupy v jej riešení zo strany Spojených štátov a eurozóny. Ktorý je podľa vás lepší?
To je ťažké porovnať. Podľa mňa však lepšie proti kríze zakročili Spojené štáty.
Prečo?
Ukázali oveľa flexibilnejší prístup. Ich výhodou je to, že medzi tamojšou vládou a centrálnou bankou Fed je jednoduchšia komunikácia, čo umožnilo rýchly zásah. Európa sa v tomto zmysle stala otrokom roztrieštených záujmov jednotlivých krajín. Kým v Spojených štátoch mala centrálna banka jedného partnera – vládu, v eurozóne musela Európska centrálna banka zlaďovať kroky so štyrmi najväčšími krajinami, a tým pádom aj s rôznymi záujmami.
Čo to pre eurozónu v praxi znamenalo?
Komunikácia Európskej centrálnej banky bola omnoho obťažnejšia a k uvoľnenejšej monetárnej politike, akú sme videli v prípade Spojených štátov, ju musela dohnať až vypätá situácia na trhoch. Razantnejším zásahom navyše bránila aj nemecká Bundesbank. Má až panický strach z rizika inflácie, ktoré prináša uvoľnenejšia monetárna politika.
Na druhej strane však odborníci kritizujú Spojené štáty pre príliš uvoľnenú monetárnu politiku, ľudovo nazývanú tlačenie peňazí. Hovoria, že pre trhy je nalievanie nových peňazí ako droga a keď s tým Fed skončí, nastanú problémy a opätovný pokles ekonomiky.
S hodnotením by som ešte počkal, je predčasné hodnotiť to. Priškrtenie monetárnej politiky už Fed avizoval a určite bude veľmi ťažké ukončiť tento druh politiky. Tu bude veľmi záležať na tom, ako to centrálna banka v Amerike odkomunikuje. Aj keď obmedzí nákupy štátnych dlhopisov, bude sa snažiť presvedčiť trh, že necháva úrokové sadzby na rekordne nízkej úrovni ešte dlho. Tak, ako to robí Európska centrálna banka. Pravdou však zostáva, že obmedzenie kvantitatívneho uvoľňovania (takzvané tlačenie peňazí, pozn. redaktora) povedie k odlevu peňazí z rýchlo rastúcich trhov ako Čína či India a k zhoršeniu výhľadu ich ekonomík. Je dobré si pripomenúť, že rovnaký problém je aj v prípade znižovania deficitov štátnych rozpočtov. Aj štáty sú navyknuté na určité výdavky a ich obmedzovanie môže viesť k rizikám.
Naznačujete, že tak ako v Spojených štátoch čelia rizikám pri snahe odstrániť tlačenie peňazí, v Európe budú čeliť rizikám pri skresávaní deficitov?
Bohužiaľ, v Európe politici viac hovoria o konsolidovaní rozpočtov, ako sa to v skutočnosti deje. Teraz nie je vhodná doba na rozpočtové škrty. Vlády však začali presadzovať skôr prorastové opatrenia, ako je stavba ciest a ďalšej infraštruktúry, ako zvyšovanie sociálnych dávok. A v tom je istý pokrok.
V každom prípade však ekonomika v eurozóne začala v posledných mesiacoch rásť. Myslíte si, že sa tento rast udrží, alebo sa vrátime do stagnácie či recesie?
Štáty pustili pár eur do ekonomiky, aby sa vymanila z úpadku. Očakávam, že ekonomika bude aj naďalej v pozitívnych číslach. Rizikom však je, že rast je založený na exporte. Ťahajú ho hlavne takzvané emerging markets, teda napríklad Čína, India a Brazília. Problémom je, že rýchlosť rastu týchto ekonomík začína spomaľovať, hlavne keď si uvedomíme, že približne 16 percent exportu kľúčového Nemecka putuje práve do týchto krajín. Ďalej je problémom aj spotreba v samotnej eurozóne, ktorá klesala, čo zrejme súvisí s rastúcou nezamestnanosťou na juhu eurozóny. To by sa však mohlo stabilizovať. Väčší problém vidím v investíciách podnikov. Firmy v eurozóne ťažia veľké dlhy a ich kapacity zďaleka nie sú využité na maximum. Bude teda pomerne dlho trvať, kým budú pripravené na ďalšie rozširovanie a väčšie investície.
Aj pri týchto rizikách očakávate ďalší rast ekonomiky eurozóny?
Áno. Myslím si totiž, že ekonomika už dosiahla svoje dno. Každý, čo i len menší pozitívny posun, sa prejaví na raste.
Čo podľa vás treba urobiť, aby sa eurozóna definitívne stabilizovala?
Treba ešte urobiť veľa práce v dvoch smeroch. Jedným je väčšia integrácia a spojenie eurozóny. Tu hovorím o bankovej či fiškálnej únii. To je predpoklad na lepšie zvládanie problémových situácií v budúcnosti a zmierňovanie nasledujúcich kríz. Treba však niečo robiť aj s tým, ako sú nastavené ekonomiky na juhu eurozóny. Kým totiž ekonomika Nemecka či Írska je ťahaná exportom, v prípade Španielska či Talianska, ale aj Francúzska, je rozhodujúca domáca spotreba. Tu treba znížiť mzdy a cenu práce a zvýšiť efektivitu. Dlhodobý rast vďaka domácej spotrebe totiž nie je možný a prináša to dlhy. Treba dosiahnuť určitú rovnováhu v celej Európe. Aj silne exportne orientované Nemecko by malo trocha posilniť domácu spotrebu.
Stála príliš silná domáca spotreba v porovnaní s exportom aj za odštartovaním krízy v Grécku?
Nedá sa to takto zovšeobecniť, ale platí, že keď máte silnú spotrebu, potrebujete ju financovať. A keď nemáte vlastné bohatstvo, ktoré by ste míňali, prídu na rad dlhy. V prípade Talianska to zatiaľ nie je taký problém hlavne preto, lebo Taliansko ťaží zo svojho bohatstva.
Tomáš Holinka
ekonóm Moody´s Analytics