Vojna o ropu sa začala dlho pred prvým výstrelom

Ide však hlavne o barterové obchody. Ruská federácia platí výrobkami, ktoré by sa inak ťažko predali na náročnejších trhoch. V Iraku sa uplatňuje hlavne investičný tovar, ako sú vrtné súpravy a potrubie. Americkým firmám Halliburton alebo Schlumberger, ktoré ovládajú väčšiu časť svetového trhu, by inak ruské firmy nedokázali konkurovať. Takto mohli uzatvoriť dohody o dodávkach pre iracký ropný priemysel približne za 40 mld. USD.
Irak má po Saudskej Arábii najväčšie známe zásoby ropy, ktoré sa odhadujú na 112 mld. barelov. Pritom do hľadania nových zdrojov alebo do spracovania sa neinvestovalo dvanásť rokov. Irak je preto zaujímavý aj ako krajina, ktorá nebude potrebovať len rozsiahle investície do modernizácie ropného priemyslu, ale aj pomoc pri ťažbe. Vo finančnom vyjadrení musí Irak do obnovy a modernizácie ropných zariadení investovať až 2 bil. USD.
"Vieme, že hlavne Rusko a Francúzsko majú svoje záujmy v ťažbe irackej ropy a chcú sa podieľať aj na obnove ropného priemyslu," tvrdí bývalý šéf americkej tajnej služby CIA James Woolsey. V tejto súvislosti sa najčastejšie spomína ropné pole West-Al-Kurma 2 s odhadovanou zásobou 20 mld. barelov suroviny. Najväčší ruský ropný koncern Lukoil už na ňom získal podiel 68,5 %. K nemu sa pripájajú aj štátne podniky Zarubežneft a Mašinoimport, ktoré získali po 3,25 %. Napriek tomu, že Irak z politických dôvodov túto dohodu stornoval, považuje sa Moskva stále za právoplatného majiteľa podielov. Ruské firmy celkovo získali zmluvy zhruba na 25 mld. barelov ropy. Svetová jednotka v plynárenstve Gazprom je zasa najväčším konkurentom v zápase o nálezisko zemného plynu pri Kirkuku, v ktorom sa má nachádzať 115 mld. m3.
Ako to s ruskými koncesiami napokon dopadne, je zatiaľ neisté. Noviny Washington Post pripomenuli, že americké ropné koncerny sa zatiaľ na irackom ropnom bohatstve nepodieľali. "Vojnu so Saddámom využijú, aby po zvrhnutí diktátora zapustili korene v Iraku," napísal denník. Moskva si však chce získané konexie ponechať aj po zmene režimu. "Má na to viac dôvodov," povedal hlavný analytik moskovskej investičnej banky UFG Steven O´Sullivan. "Irak a Rusko sú ostrými konkurentmi. Moskva sa bojí, že v prípade víťazstva budú USA nútiť Iračanov na zvýšenie ťažby. To by znížilo dopyt po ruskej rope," vysvetlil. Ropa sa na vývoze Ruska podieľa 17 %, ktoré má z jej predaja mesačne 7 mld. USD. "Ak začne Západ a hlavne USA opäť odoberať z Iraku viac ropy, môže to prudko znížiť naše príjmy a podkopať rozpočet," zveril sa týždenníku Der Spiegel nemenovaný ruský diplomat.
Strach z dominantného postavenia USA v Iraku je jedným z dôvodov, prečo nechcela Moskva zmeniť odmietavý postoj voči vojne. Na nedávnom rusko-americkom dialógu expertov o budúcnosti energetiky padol dokonca prísľub, že by v prípade zmeny stanoviska k irackej kríze mohli USA Rusku garantovať zachovanie ťažobných práv. Americká Heritage-Foundation vypracovala stratégiu, ktorá Rusku sľubuje, že v prípade podpory amerických cieľov by sa USA mohli pri Parížskom klube veriteľov Ruska prihovoriť za zníženie ruského dlhu 100 mld. USD o 12 %. To je presne suma, ktorú Saddám Husajn dlhuje Moskve. Ďalším lákadlom je, že by USA mohli dovoliť svojim klientom, akými sú Taiwan, Južná Kórea alebo Japonsko, spracovanie vyhoretých článkov z jadrových elektrární v Rusku. Z toho by Moskva získala v priebehu desiatich rokov najmenej 20 mld. USD.