Po vojakoch prichádzajú na rad diplomati a právnici. Bývalý iracký režim, nech si o ňom ľudia mysleli čokoľvek, bol medzinárodne uznaný. Otázka teda znie, či legitímnosť získa aj nový režim v Bagdade. Ak nie, každý kontrakt, ktorý uzatvorí, bude vyvolávať súdne spory.
Právnici uvádzajú, že nová vláda bude legitímna až vtedy, keď Bezpečnostná rada OSN ratifikuje zmenu. Má to však háčik. V Bezpečnostnej rade je totiž Francúzsko a Rusko s právom veta a rovnako aj Sýria, ktorá nepatrí medzi obľúbencov USA. "Nemyslím si, že USA majú na základe medzinárodných zákonov legitímne právo predávať irackú ropu bez novej rezolúcie Bezpečnostnej rady," povedal právnik David Goldwyn, ktorý bol poradcom predchádzajúcich amerických správcov v krízových oblastiach.
Tento bod však nemá výlučne akademickú povahu. Spoločnostiam kupujúcim irackú ropu hrozia súdne žaloby od jednotlivcov alebo firiem, ktoré budú argumentovať tým, že Bagdad nemá legálne právo na túto ropu. Súdy budú musieť zastaviť takýto predaj a do súdneho sporu sa zapletú aj majitelia tankerov.
Úmysel USA financovať obnovu Iraku jeho vlastnou ropou bude musieť v prvom rade prekonať túto veľkú prekážku. Okrem toho väčšinu ropných polí pred vojnou prevádzkovali francúzske a ruské spoločnosti, čo čiastočne vysvetľuje tvrdý odpor Francúzska a Ruska proti vojne. Ruský Lukoil zastáva postoj, že "zmluva je zmluva" a očakáva, že nový režim bude rešpektovať záväzky predchádzajúceho. To však určite vyvolá nevôľu USA.
Okrem právnych prekážok existujú aj diplomatické, hoci tie nemusia byť natoľko závažné. Kritici pred vojnou obviňovali administratívu prezidenta Georgea W. Busha z toho, že vojenské operácie v Iraku majú jediný cieľ -- ropu. Na uliciach sa objavovali transparenty s nápisom Neprelievajte krv kvôli rope, kým vety podobného významu, avšak oveľa jemnejšie formulované, bolo počuť aj na chodbách ministerstiev zahraničných vecí v Paríži a Berlíne. V súčasnosti sa začínajú v USA ozývať hlasy, že z taktického hľadiska by bolo vhodné na obnovu Iraku prizvať aj spoločnosti z krajín mimo protiirackej koalície. Rovnako silné hlasy však upozorňujú, že v Iraku tiekla americká krv a americké doláre, takže všetky výhody z obnovy by mali získať tí, čo najviac obetovali.
Veľké obavy vyvolávajú aj obrovské dlhy Iraku. Podľa údajov mediálnej spoločnosti BBC News, krajina v súčasnosti dlhuje mnohým medzinárodným organizáciám a spoločnostiam približne 50 mld. USD. Dokonca aj v prípade, že nový režim bude chcieť tieto dlhy splatiť, vzniká otázka, prečo by tak vlastne mal urobiť. Saddám Husajn používal požičané peniaze najmä na financovanie vojny proti Iránu a Kuvajtu a udržiavanie svojich ozbrojených síl. Jeden newyorský časopis uviedol: "Žiadať od irackého ľudu splatenie Saddámovho dlhu je podobné ako požiadať zavraždeného muža, aby zaplatil za guľku."
Jedno pravidlo platí stále: tyrani môžu padnúť, no dlhy prežijú. Ekonóm Michael Kremer navrhuje vytvorenie novej inštitúcie, ktorá by niektoré režimy označila za "nežiaduce". To by znamenalo, že po páde režimu by sa mali jeho dlhy anulovať. Toto označenie by malo odradiť banky od požičiavania peňazí, keďže by im bolo jasné, že po páde režimu by sa k svojim peniazom nikdy nedostali.
To je však len návrh. Medzičasom dlh S. Husajna jestvuje ďalej a nová vláda bude musieť tento problém riešiť. A tak jej sporný legálny štatút spomalí obnovu a právnikom prinesie veľa práce a peňazí.
StoryEditor