Japonsko bolo v období po studenej vojne introvertnou a stagnujúcou krajinou. Takýto stav je ale neudržateľný a krajina bude nakoniec musieť hrať oveľa aktívnejšiu úlohu v regióne, ale aj v celom svete.
A podľa nášho názoru to bude znamenať úplný odklon od súčasnej stratégie v oblasti sociálnej, ekonomickej a tiež čo sa týka zahraničnej politiky.
Súčasná vláda sa snaží o resuscitáciu ekonomiky a zároveň o normalizáciu japonských ozbrojených síl. Ide o prvú známku spomínanej transformácie. Otázkou však je, či nejde o obyčajnú predohru k oveľa hlbším zmenám. Tie by okrem iného ovplyvnili tiež vzťahy s jedinou svetovou superveľmocou - Spojenými štátmi.
Systém, ktorý v Japonsku fungoval po celý čas od druhej svetovej vojny, sa počas posledných dvadsiatich rokov dostal do krízy. Ekonomika stagnovala, populácia v produktívnom veku klesla o 7,7 milióna ľudí, počet ľudí v dôchodkovom veku naopak stúpol o osem miliónov.
Skolabovala miera úspor domácností. Vládne rozpočty sa prehlbujú, dlhy rastú. Japonská politická scéna je neflexibilná a zároveň veľmi volatilná. Od roku 1993 sa vo vedení krajiny vymenilo trinásť premiérov a mnohí z nich boli vo funkcii menej ako rok.
Elitná skupina úradníkov bývala silnou stránkou Japonska, k potrebným reformám sa ale dnes stavia letargicky a nesnaží sa o obmedzenie tlaku silných záujmových skupín. Medzi mladými vládne apatia. Niektorí premiéri sa snažili reformovať celý politický systém zvnútra, úspechy ale boli obmedzené.
Napriek všetkým popísaným problémom je ale japonská ekonomika stále tretie najväčšia na svete a chváli sa vysokým životným štandardom. Niektoré japonské firmy síce strácajú trhový podiel v prospech kórejských a čínskych spoločností, iné ale stále predstavujú dominujúci silu vo svojich odvetviach.
Výdavky na výskum a vývoj sú v Japonsku jedni z najvyšších na svete a stále ide o jednu z najinovatívnejších ekonomík na svete. Japonský politický systém je v jadre stabilný a relatívne bez korupcie. Spoločenská zmluva medzi vládou a spoločnosťou je silná. Krajina sa teda nachádza v kríze, ale ide o krízu miernu.
Je pravdepodobné, že Japonsku sa podarí zvládnuť demografický vývoj bez toho, aby muselo dôjsť k dramatickej zmene politického a ekonomického systému. Ak sa vláde podarí udržať tempo poklesu ekonomiky nad tempom poklesu populácie, bude teoreticky možné zabezpečiť ďalšie poskytovanie vysokého životného štandardu.
Ten by mal stačiť na to, aby bolo zabránené hlbokej kríze. Problém ale spočíva v tom, že vývoj v Japonsku nemožno posudzovať izolovane. Krajina sa totiž nenachádza vo vákuu, ale ovplyvňuje ju aj vývoj inde.
Prvým kľúčovým faktorom je rast moci a význam Číny. Tá v histórii často fungovala ako regionálny hegemón v politickej, ekonomickej i kultúrnej oblasti. Teraz ide o najväčšiu ekonomiku v celej oblasti a jej vláda sa snaží o to, aby sa jej ekonomická moc plne prejavila aj v oblasti medzinárodnej politiky. Je síce ďaleko od toho, aby mohla úplne zmeniť status quo, ktorý je daný spojenectvom Spojených štátov s Japonskom, Južnou Kóreou, Taiwanom a Austráliou.
Vojenská moc Číny ale rastie a táto krajina má teraz jednu z najväčších námorných síl v oblasti. Ešte dôležitejšie než súčasná realita je zámer Číny stať sa absolútnym hegemónom v celej východnej Ázii. Čína už nemá možnosť uzavrieť sa do seba, ako to robila v minulosti. Musí expandovať. Pre Japonsko ide o novú situáciu. Jeho skoršiu históriu sprevádzala Čína, ktorá bola rozdrobená a zahľadená do seba.
Zmeny v Japonsku aj vývoj v Číne potom musia byť vnímané z pohľadu posunu v stratégii Spojených štátov. Tie sa podľa nášho názoru posúvajú od priamych a nákladných snáh o vytváranie rovnováhy v jednotlivých oblastiach sveta k väčšiemu využívaniu partnerstva.
Táto nová stratégia nebude určite všade rovnaká. V Ázii sa Spojené štáty vždy snažili skôr o bilaterálne dohody na rozdiel od Európy, kde mali dohody väčšinou multilaterálny základ. Aj dnes sa zdá, že v Ázii sa budú USA snažiť o silnejšie diplomatické a bezpečnostné väzby. Aj tak však platí, že japonská vojenská štandardizácia by nemohla prebiehať bez aspoň implicitného súhlasu Spojených štátov.
Súbeh rastúcej moci Číny a zmeny v americkej stratégii sú hlavnou silou, ktorá ťahá zmeny v Japonsku. Tieto vonkajšie tlaky sú doplňované demografickým a ekonomickým vývojom v japonskej ekonomike. Japonská vláda sa teraz snaží najmä o oživenie ekonomiky, ale cieľom tu nie je len samotná ekonomika.
V konečnom dôsledku ide o snahu čeliť rastúcemu tlaku zo strany Číny a o snahu vysporiadať sa s novou stratégiou Spojených štátov. Samozrejme, že sa môžu objaviť aj ďalšie externé faktory - napríklad potenciálny kolaps Ruska či zjednotenie Kóreí. Nepôjde ale o kľúčové sily. Geopolitická teória jasne ukazuje, že to, čo súčasná japonská vláda začala, ani zďaleka nekončí.
Autorom je John Minnich.
Zdroj: Geopolitical Weekly