Hlavný ekonóm banky Natixis Patrick Artus si kladie provokatívnu otázku: Je skutočne nutné, aby boli v eurozóne znižované fiškálne deficity a stabilizovaný pomer dlhu k HDP? A samozrejme sa pokúša nájsť na túto otázku odpoveď. Najskôr však konštatuje, že súčasná ekonomická politika eurozóny je nastavená tak, aby fiškálne deficity boli eliminované do roku 2017. Počíta sa s tým, že miera zadlženia bude najskôr stabilizovaná a potom dôjde k jej zníženiu. Artus k tomu dodáva:
"Viacero politikov a ekonómov sa domnieva, že táto ekonomická stratégia je omyl, pretože eurozóna ako celok dosahuje prebytok bežného účtu. Má preto nadmerné úspory, a to jej umožňuje financovať fiškálne deficity domácimi úsporami. Navyše po kríze došlo
k výraznému poklesu investícií verejného sektora a tento prepad by mal byť eliminovaný. V neposlednom rade sú tu sadzby, ktoré sa nachádzajú veľmi nízko, a teda by bolo ľahké nájsť investície, ktorých návratnosť by prevýšila sadzby u dlhu, ktorý by ich financoval. "
Artus avšak pred podobnými úvahami varuje. Poukazuje na fakt, že nevieme presne merať návratnosť verejných investícií. A nie je isté, či nebudú nakoniec urobené aj málo efektívne investície, ktoré by zaťažili rozpočty najmä v čase, kedy dôjde k rastu sadzieb. Samotná existencia vhodných verejných investícií tiež nepredstavuje argument podporujúci dlhové financovanie deficitov. Takéto investície by podľa ekonóma mali byť financované iba daňami, pretože negenerujú budúce príjmy.
Jasná nie je ani logika týkajúca sa prebytkov bežného účtu eurozóny. Artus sa v tejto súvislosti pýta, či by nebolo lepšie využiť nadmerné úspory na financovanie korporátnych investícií namiesto investícií verejného sektora. V každom prípade by sme si mali byť istí, že druhá skupina investícií bude generovať vyššiu návratnosť než tá prvá.
Ak to tak nebude, bolo by lepšie zmeniť daňový systém, aby podporil investície firiem, tvrdí ekonóm. K výzvam, aby namiesto snáh o znižovanie deficitov boli prebytky a úspory eurozóny využité na financovanie verejných investícií, sa tak stavia veľmi opatrne.
Nasledujúci graf ukazuje odhadovanú výšku návratnosti reálneho kapitálu v eurozóne ako celku a v eurozóne okrem Nemecka. V roku 2002 sa táto návratnosť v celej eurozóne pohybovala mierne pod 11%. Od tej doby došlo k zreteľnému poklesu na súčasných 9,3%. Aj cez tento pokles sa ale uvedená návratnosť pohybuje stále dosť vysoko. Podľa Artua je to jeden z argumentov pre to, aby verejné financie neboli používané na investície, ale aby prostredníctvom zmien v daniach podporili investície súkromného sektora.