Medzinárodný menový fond vo svojom poslednom výhľade v podstate potvrdzuje hypotézu dlhodobej stagnácie. Tvrdí totiž, že sadzby, ktoré sú v súlade s dostatočným dopytom a plnou zamestnanosťou, budú musieť pravdepodobne zostať ešte dlho na veľmi nízkych úrovniach. Primárnou stratégiou je v takom prípade politika lacných peňazí. Sadzby tak ležia blízko nuly vo väčšine vyspelých ekonomík a centrálne banky dávajú najavo, že k ich rastu pravdepodobne len tak nedôjde. V Spojených štátoch síce dochádza k spomaleniu tempa nákupov aktív, Japonsko ale svoju politiku rýchlo uvoľňuje a zdá sa, že eurozóna sa k tomuto kroku tiež blíži. Ide o lepší prístup, než aký bol zvolený v 30. rokoch. Ten mal za následok Veľkú depresiu. Aj súčasná stratégia je však z hľadiska rastu problematická.
Sme si vedomí toho, že znižovanie sadzieb podporuje zadlžovanie, investorov tlačí do vyhľadávania väčšieho rizika a vedie k rastu cien aktív. Nemožno pritom s istotou povedať, aký bude vývoj vo chvíli, keď centrálne banky začnú znižovať veľkosť svojich bilancií. Pritom existuje rad investícií, ktoré sľubujú vysokú návratnosť, brzdí ich ale nesprávna verejná politika. Je tomu tak aj v Spojených štátoch, kde by zvýšenie investície do infraštruktúry znížilo záťaž, ktorú dlh predstavuje pre budúce generácie. Došlo by k tomu nielen vďaka vyššiemu rastu, ale aj zvýšením potenciálu celej ekonomiky a znížením výdavkov na údržbu infraštruktúry. Je napríklad racionálne, aby sa v 21. storočí používali pre sledovanie leteckej dopravy záznamy v papierovej forme?
Japonsko od prvého apríla zvyšuje daň z pridanej hodnoty a vyvoláva tak významnú fiškálnu kontrakciu. Deje sa tak v čase, keď ani zďaleka nie je jasné, či je obrat od deflácie definitívny a udržateľný. Návrat k stagnácii a defláciu by rýchlo vyvolal pochybnosti o solvencii tejto krajiny. Japonsko tak nebezpečne riskuje. Európa je vonku z najhoršieho, nemá ale žiadnu stratégiu udržateľného rastu a posun smerom k deflácii pokračuje. Potrebuje posilnenie bankového systému tak, aby opäť začal poskytovať úvery. Zároveň je potrebné podporiť dopyt na periférii, kde sa stále bojuje o zvýšenie konkurencieschopnosti.
Mali by sme zvážiť kreatívny prístup k mobilizácii biliónov dolárov, ktoré držia vo svojich súvahách centrálne banky a štátom spravované fondy vo forme likvidných aktív. V globalizovanej ekonomike by bol efekt spoločne podniknutých krokov oveľa väčší, než oddelené kroky jednotlivých krajín. Namiesto politiky ľahko dostupných peňazí by sme teda mali preberať stratégiu globálneho rastu, ktorá by bránila pádu do dlhodobej stagnácie.