Zabudnite na zlato. Najlepšie zarábajú autá

Obľúbenou zábavou nás sledujúcich dianie na finančných trhoch je porovnávanie návratnosti toho a onoho (často v spojení s myšlienkou "keby som bol býval ... "). Ak sa potom bavíme o návratnosti hlavných skupín investičných aktív dosiahnutej počas posledných desiatich rokov, býva za jasného víťaza považované zvyčajne zlato. Podobnú rečou hovorí aj nasledujúci obrázok, ktorý vedľa akcií zastúpených indexom FTSE 100 a zlata obsahuje aj dve záhadné položky: PCL a KFLII:

 
Ono PCL je index prémiových nehnuteľností v centre Londýna a KFLII je Knight Frank 's Luxury Investment Index. Teda index odrážajúci pohyb "luxusných" investícií. Tie sú v rebríčku hneď za zlatom. Ich zoznam spolu s ročnou, päťročnou a desaťročnou návratnosťou ukazuje tabuľka. V rade za sebou tú máme starožitný nábytok, hodinky, čínsku keramiku, klenoty, víno, umenie, mince, známky a klasické automobily. A práve tie sú so svojimi 430 % za desať rokov absolútnym víťazom pretekov o najvyššiu návratnosť (dominujú aj v kategórii jeden rok a päť rokov). Ďaleko za nimi sa pohybujú známky a mince, tieto dve kategórie už sú na zhruba podobných úrovniach ako zlato.

Namiesto vína si dám radšej pivo, zberateľstvo mi nikdy neučarovalo, takže hlbšie posúdenie uvedeného nechám na čitateľovi. Skoro až povinnosťou je ale pri hovoroch o návratnosti pohľad na riziko. Preto som pod tabuľku prilepil graf s desaťročnou cenovou volatilitou. Môžeme namietať, že nás by mala skôr zaujímať nejaká beta - teda meradlo nie celkového, ale systematického rizika (ktoré ukazuje to, aká je rizikovosť aktíva po pridaní do celého investičného portfólia). Tie bety nemám a navyše sa domnievam, že silná orientácia na systematické riziko je často ťažko opodstatneným optimizmom.

Z grafu je vidieť, že zďaleka najrizikovejšie (cenovo najvyššou volatilitou) sú umelecké diela, víno ​​a zlato. Akcie sú až za nimi a na úplne opačnom konci spektra je nábytok, hodinky, mince a známky. Korelácia medzi rizikom a realizovanou návratnosťou tak nie je práve najsilnejšia. Autá s onými 430 % sú potom, čo sa týka rizika, niekde uprostred a znateľne pod akciami. Ak by sme teda spočítali o riziko upravenú návratnosť, lesk nablýskaných starých vozidiel by bol ešte väčší.

Z hľadiska rizika to ale predsa len nie je tak jednoduché. Aj keď nám cena umeleckého diela výrazne klesne, stále sa môžeme utešiť pohľadom na neho (pokiaľ teda nekupujeme niečo, čo sa nám samotným nepáči). Ešte lepšie je to s vínom - smútok nad klesajúcou cenou môžeme utíšiť práve predmetom, ktorého cena kles . Mohli by sme tak hovoriť o určitej forme put opcie - pod určitú úroveň nemôže hodnota týchto aktív klesnúť.

Pri pohľade na to, ako každým dňom klesá hodnota novo zakúpeného automobilu, potom ekonomicky uvažujúci jedinec musí konštatovať, že sme svedkami klasickej J - krivky: Vek najskôr škodí, potom nastáva bod zlomu a od určitého bodu roky prospievajú. Avšak za predpokladu zodpovedajúcej starostlivosti (kiež by to tak bolo s nami). Doba rozpadu železa je vraj okolo 1,5 milióna rokov, takže veteráni z počiatku, či prvej polovice minulého storočia majú pred sebou ešte dlhú "investičnú" cestu. Ak vás to navnadilo, tak podľa mostexpensive.com sú teraz najdrahšími autami 937 Bugatti Type 57S za 4,4 miliónov USD, Peter D. Williamson Bugatti Type 57S Atlantic za 30 - 40 miliónov USD, 1934 "Star of India" Rolls - Royce Phantom II Continental za 13 miliónov USD, 1957 Ferrari 250 Testa Rossa za 12,4 miliónov USD, alebo 1961 Ferrari 250 GT California Spyder za 10,8 miliónov USD.