Obavy z Berlusconiov

Možno len Jörg Haider a Jean-Marie Le Pen ležia európskym politikom viac v žalúdku ako taliansky premiér Silvio Berlusconi. Najbohatší muž Talianska v sebe spája maximum dráždivých esencií: je neznesiteľne bohatý a stavia sa na obdiv, je arogantný, má na krku korupčnú aféru a úplne bez zábran využíva svoje mediálne impérium na politické účely.
Ľavica a liberáli v europarlamente sa zamerali na posledný menovaný hriech. Podľa nich je prepojenie mediálnej a politickej aféry neprijateľné, lebo vzniká monopolizácia moci. Ako môžu slobodné médiá sledovať dianie v spoločnosti a kritizovať štátny aparát, keď ich vlastníkom je premiér? Ako je možné, že v demokratickej a slobodnej spoločnosti je vôbec možné, aby mediálny magnát ovládal zákonodarný spor a vládu? Tieto otázky stáli v pozadí rezolúcie, ktorá vyzýva vytvoriť zákony, ktoré by spojenie mediálneho impéria a politickej moci zakázali.
O nebezpečenstve, že mediálni magnáti využívajú svoju moc na presadenie určitých ekonomických a politických cieľov, niet pochýb. Rupert Murdoch, ktorý ovláda veľkú časť britskej mediálnej sféry, dal napríklad premiérovi Tonymu Blairovi ultimátum: Alebo vypíše k navrhovanej európskej ústave v Británii referendum, alebo Murdochove impérium pôjde proti nemu v budúcich voľbách. Dá sa to nazvať aj inak ako vydieranie?
Americké televízne stanice zažili šok, keď sa dozvedeli, že zadávatelia reklamy nechcú, aby na obrazovke vystupovali komentátori, ktorí silno kritizujú vojnu v Iraku. Firmy sa tešili na tučné objednávky z Bieleho domu a nechceli, aby ich spájali s televíziou, ktorá chrlí oheň a síru na Bushove ťaženie. Nie je to snaha cenzurovať vysielanie?
V čom je iný problém Berlusconi? Kým Mudroch dáva ultimátum Blairovi a ovláda jeho verejnú mienku, taliansky premiér má mocenské páky. Môže ovplyvňovať verejnú mienku tak, aby ju priaznivo naladil na chystané vládne opatrenie alebo nový zákon. Pretože v Taliansku má vláda silný vplyv na verejnoprávny sektor, Berlusconi je takmer neobmedzeným vládcom médií.
Situácia v Taliansku môže určite vyvolávať znepokojenie, ale môže za ňu Berlusconi? Žiadnu z predchádzajúcich vlád ani nenapadlo, aby sa zbavila vplyvu na verejnoprávny sektor. Nezakotvila jeho nezávislosť v ústave, rovnako ako jeho nepredajnosť do súkromných rúk. Možno sa čudovať, že šikovný podnikateľ typu Berlusconi využíva šancu? Že je to nemravné? Predovšetkým, nie je to nelegálne a z toho treba vychádzať.
Európsky parlament vzhľadom na situáciu v Taliansku navrhuje zbaviť mediálnych magnátov možnosti kandidovať na vysoké politické funkcie. Znamenalo by to, že jedna (aj keď nie veľká) skupina občanov bude diskriminovaná. Alebo mediálny podnikateľ alebo politik, nemožno byť oboje.
Aj keď s neokrôchaným správaním Berlusconiho nemožno súhlasiť, zákon, ktorý by vylučoval občana z politického života, je neprijateľný. Európska únia je už taká silná a kompaktná, že si poradí s človekom, ktorý by si chcel privatizovať moc. Vylúčiť niekoho z verejného života ako kriminálnika je čudný folklór, nehodný demokratickej Európy. Spájať zákony s jedným človekom zaváňa politickou pomstou.