Prečo už nie je dôvod násilím prekračovať Rýn

Najsmutnejšou knihou, ktorú mám v pracovni na polici, je stará kniha, vydaná asi pred sto rokmi: Veľká ilúzia (1933) s podtitulom Štúdia vzťahu medzi vojenskou silou národov a ich hospodárskym a sociálnym zvýhodnením od Normana Angella (nositeľ Nobelovej ceny za mier 1933, poslanec Britského parlamentu v rokoch 1929 -- 1933, člen Svetového výboru pri vojne a fašizmu -- pozn. red.). Snažil sa dokázať, že vojenské dobýjanie je zastarané.
Angellova argumentácia bola jednoduchá. Vo všetkých dlhotrvajúcich moderných industriálnych vojnách prehrávajú všetci. Porazení stratia najviac, ale aj víťazi sú na tom horšie, ako keby sa zachoval mier. Zomrie mnoho otcov, synov a manželov, tiež matiek, manželiek a dcér. Do povetria vyletí množstvo bohatstva. Mnoho stavieb sa premení na ruiny. Konfiškácia naruší právny poriadok, na ktorom spočíva moderná priemyselná prosperita. Víťazi nemôžu povedať nič iné, len že utrpeli menšiu porážku ako porazení. Moderná priemyselná vojna je, ako hovorí počítač vo filme Vojnové hry z roku 1982, veľmi čudná hra: Jediný spôsob ako vyhrať, je nehrať.
V čase, keď Angell knihu písal, niektorí ľudia tvrdili, že vojna je významným prostriedkom posilňovania národnej prosperity a že obchodná úspešnosť je plodom vojenskej sily. Angell si lámal hlavu, ako mohli pangermánski politici pred prvou svetovou vojnou veriť, že nemecká prosperita vyžaduje veľké vojnové loďstvo, keď ho pre svoju prosperitu nepotrebovalo Nórsko, Dánsko ani Holandsko. Tešil sa na príchod éry racionálneho štátnictva, keď si všetci ministerskí predsedovia aj ministri zahraničia uvedomia, že bez ohľadu na jadro sporu je záväzná arbitráž medzi národmi lepšou stratégiou ako vojna.
Vo svojom úsudku, že jediný spôsob, ako zabrániť, aby sa moderná industriálna vojna premenila na ničivú tragédiu všetkých, je urýchlené uzatvorenie prímeria, sa pochopiteľne, nemýli. Vlád, ktoré sa pozerali na útočnú vojnu ako na prostriedok dosahovania prosperity, od konca prvej svetovej vojny nebolo veľa: japonská cisárska vláda vniesla druhú svetovú vojnu do Tichomoria, boli tu dva pokusy Saddáma Husajna o zabratie ropných polí. V určitom zmysle sa vlády poučili a osvojili si, čo Norman Angell hlásal.
Čo však z Veľkej ilúzie robí najsmutnejšiu knihu v mojej pracovni, je to, že sme si na vedenie vojen našli iné dôvody. V rokoch, ktoré nasledovali po vzniku Angellovej knihy, sa uskutočnili najstrašnejšie a najkrvavejšie vojny v dejinách. Viedli sa vojny za udržanie koloniálnej nadvlády aj za jej ukončenie. Prešli sme občianskymi vojnami. Zažili sme ideologické vojny aj vyhladzovacie vojny, ako vojnu, ktorú viedli Hitler a nacisti nielen proti Židom a Rómom, ale aj Poliakom a Rusom. Zažili sme etnické vojny a vojny, v ktorých sa bojovalo preto, aby vlády prestali vraždiť svojich občanov. Zažili sme viac náboženských vojen ako kedykoľvek od konca tridsaťročnej vojny v roku 1648.
Napriek tomu tu je dôvod na nádej. Od prokonzulských rokov Júliusa Caesara do roku 1945 tu vždy bola aspoň jedna armáda, ktorá v zbrani prekračovala Rýn, na prekročenie Rýna sa chystala alebo ho aspoň zvažovala. Dnes tu žiadna taká nie je. Je to niečo vyše stopäťdesiat rokov, čo Spojené štáty boli ochotné ísť do vojny s jedinou vtedajšou svetovou superveľmocou preto, aby sa pokúsili premeniť Vancouver, mesto ležiace v kanadskej provincii Britská Kolumbia, na metropolu ovládanú nie z Ottawy či Londýna, ale z Washingtonu.
Vancouver je nádherné mesto a voličov z Britskej Kolumbie by som v USA vrelo privítal, lebo sa domnievam, že by americkú voličskú základňu výrazne ozdravili. Nikto si však nemyslí, že by stálo za to túto myšlienku presadzovať vojnovými prostriedkami. Francúzsky politik mal pred sto rokmi k obhajobe mieru a urovnanie vzťahov s Nemeckom rovnako ďaleko, ako má dnes arabský politik na presadzovanie mieru s Izraelom a zmierňovanie napätia medzi obidvoma krajinami.
Akademickí zahraničnopolitickí "realisti" (ktorí ma svojím spôsobom fascinujú ako nie veľmi realistická skupinka) pripísali koniec francúzsko-nemeckej nevraživosti tomu, že existoval väčší postrach: Rusko, ktoré bolo počas Stalinovej vlády strašlivé, počas Chruščova hrozivé a počas Brežneva znepokojujúce. Počkajte, až sa studená vojna skončí, hovorili, a uvidíte, že Francúzsko a Nemecko zasa začnú rinčať zbraňami, lebo také je prekliatie medzinárodnej mocenskej politiky. Napriek tomu od konca studenej vojny prešlo už pätnásť rokov, a vojenské stretnutie medzi Francúzskom a Nemeckom sa ukazuje také nepravdepodobné, ako vojenské stretnutie medzi Amerikou a Kanadou.
Verím, že zmiznutie armád, ktoré kedysi prekračovali Rýn so zbraňou v ruke, plynie zo skutočnosti európskej vzájomnej závislosti -- závislosti starostlivo vybudovanej Jeanom Monnetom, Robertom Schumannom, Konradom Adenauerom a tými, ktorí išli v ich stopách -- a nie zo spomienok na hrôzy druhej svetovej vojny. Ak je to tak, potom máme nádej, že vek globalizovaného hospodárstva, na ktorý sa tešíme, bude pokojnejším obdobím ako bolo dvadsiate storočie. A ak nie, potom je Angell -- aj keď mal pravdu -- úplne nepodstatný.