Ak niekto čakal, že na mimoriadnom kongrese SDKÚ nastane ohľadne sponzoringu SDKÚ jasno, tak sa mýlil. Nenastalo a úprimne povedané, ani nastať nemohlo. Nesporné je len jedno: z pôvodných 11 údajných falošných sponzorov ostalo čosi viac ako polovica, z pôvodného skoro milióna o niečo viac ako tretina. Napriek tomu ovzduším lieta šesť nemenovaných osôb, ktoré tvrdia, že strane nedarovali 355-tisíc korún. Prebieha policajné vyšetrovanie, ktoré má ozrejmiť pravdu. Obidve strany sú pritom presvedčené, že ju majú ony. Dalo by sa povedať, že je to tak -- akurát, že obidve strany hovoria o niečom inom.
Zuzana Wienk z Aliancie na podporu fair play tvrdí, že správa revíznej komisie nepriniesla žiadny dôkaz o tom, že darcovia boli naozaj tými osobami, ktoré peniaze strane darovali. SDKÚ ústami svojho generálneho tajomníka Ivana Harmana tvrdí, že strana neporušila žiaden zákon. O príjme peňazí vystavila riadny doklad, ten obsahuje údaje o darcovi -- teda jeho meno, darovanú sumu, podpis pokladníka. Darovaciu zmluvu zákon nepredpisuje, ak jej spísanie nevyžaduje darca. Strana peniaze riadne zdanila, o čom svedčí podpis osoby, ktorá mala na starosti túto problematiku, a darcu so všetkými náležitosťami uviedla vo svojej výročnej finančnej správe. Problémom týchto listín je, že nikde neuvádzajú podpis samotného darcu. Riziko takéhoto postupu -- hoci je v súlade s platným zákonom -- si môžeme ozrejmiť na príklade. Stačí si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa niekde objavil pokladničný príjmový doklad, podľa ktorého dôchodca Ferko Mrkvička daroval na psí útulok milión korún. Pritom by mohlo ísť o kanadský žartík miliardára, prípadne suseda, ktorý sa teraz teší, ako Ferkovi M. nadávajú príbuzní, presvedčení, že oni tie peniaze potrebovali viac ako nejaké psy, ako ho sleduje polícia, vŕta sa mu v súkromí a ako v médiách rastie jeho povesť mafiána. Nepomohla by mu ani tri razy svätená voda. Samozrejme, takéto riziko je pre Ferkov M. mizivé -- roztopašní miliardári utrácajú svoje peniaze inde, zlomyseľní susedia obvykle nemajú zbytočný milión.
Lenže v prípade politických strán je situácia iná. Konkurencia je veľká a solventná, pripraviť takúto diskreditačnú akciu nemôže byť problém. Rovnako nemožno vylúčiť ani pravdivosť tvrdenia, že sponzori neboli údajní, ale skutoční -- len sa medzičasom so svojou stranou v zlom rozišli. Aký je skutočný stav vecí, môže zistiť až policajné vyšetrovanie. Ak bol pokladník v momente preberania peňazí so sponzorom sám, nebude môcť dokázať ani jedna strana svoju pravdu a kauza sa skončí tvrdením proti tvrdeniu. Iná situácia by vznikla, ak k darovaniu došlo pred svedkami. Vylúčiť sa, samozrejme, nedá ani alternatíva, že človek, ktorý peniaze do pokladnice SDKÚ vložil, je len "nosičom". Potom by muselo nastať objasňovanie, či príjemca vedel, že ide o takýto manéver, ktorý má zakryť skutočnú identitu darcu (z pochopiteľných dôvodov nie každý podnikateľ chce, aby jeho okolie vedelo, že sponzoruje nejakú stranu). V tom prípade by možno šlo o porušenie zákona, lenže z obidvoch strán.
Takže, ako vravia Rusi -- požijeme, uvidíme.
StoryEditor
Nejasno pred kongresom, nejasno po ňom
Ak niekto čakal, že na mimoriadnom kongrese SDKÚ nastane ohľadne sponzoringu SDKÚ jasno, tak sa mýlil. Nenastalo a úprimne povedané, ani nastať nemohlo. Nesporné je len jedno: z pôvodných 11 údajných falošných sponzorov ostalo čosi viac ako polovica, z pôvodného skoro milióna o niečo viac ako tretina.